Ota Gubic

Ota Gubic
Karlovy Vary
Česká republika
Rozhovor pořídila: Barbora Pokreis
Období vzniku rozhovoru: srpen 2005

Rodina
Dětství
Za války
Po válce
Glosář

Rodina

Na starých rodičov z otcovej [Bernard Gubitsch] strany si nespomínam, pretože otec sa dvakrát ženil a už mal svoje roky, keď som sa narodil. Nikdy sa o tom ani nerozprávalo. Poznám len ich mená. Starý otec sa volal Moric Gubitsch a stara mama Anna Gubitsch, rodená Steiner. Otcovu prvú manželku som taktiež vôbec nepoznal, a druhá žena bola naša mamička.

Z matkinej strany už poznám starých rodičov. Mamička sa narodila v Medzibrode. To je dedinka na Slovensku, medzi Banskou Bystricou a Breznom nad Hronom. Narodila sa v roku 1893 a volala sa Aranyka, Zlatica Friedová. Jej rodičia boli Aneta Friedová a Emil Fried. V Banskej Bystrici vlastnili obchod so zmiešaným tovarom na Dolnej ulici dvadsaťosem. Obchod síce nebol veľký, ale veľmi prosperujúci, tak z toho žili pomerne na slušnej úrovni.  Pomocníkov nemali, pretože to všetko obstarávala teta Jozefína [Jozefína Friedová]. Žila so starými rodičmi na Dolnej ulici. Až v neskoršom veku, keď sa blížil fašizmus sa vydala do Banskej Štiavnice. Vojnu neprežila, rovnako ako ani jej manžel, Šafránek.

Friedovci neboli pobožní, boli neológovia, ostrí neológovia. Myslím si, že z väčšej časti asi držali kóšer. Nie som si úplne istý, ale svinina [bravčové mäso] sa asi nevarila, len hydina. Mali aj zvlášť riad na mäsité a mliečne pokrmy. Synagógou navštevovali len na veľké sviatky. Šábes a zapaľovanie sviečok? To určite nie, ale vedeli že šábes existuje. Hovorím, boli veľmi neologický, veď obchod mali otvorený aj v sobotu.

Starí rodičia bývali na Dolnej ulici dvadsaťosem. Ich byt bol rozdelený na dve časti – obytnú časť a obchod. Bola tam kuchyňa, z ktorej sa vchádzalo do jednej izbičky a vo dvore boli ešte dve izby. Jedna bola malá a druhá väčšia. Myslím si, že so starou mamou nežili veľmi dobre, pretože starý otec mal zvláštnu povahu. Bol v Amerike, ale  vrátil sa pretože sa mu tam nedarilo. No a potom sa oženil so starou mamou. Veľmi sme milovali babičku, aj ja [Otta Gubic, born Gubitsch] a aj brat [Ervín Gubic, born Gubitsch]. Starého otca z matkinej strany veľmi nie, pretože on bol trošku čudák. Nebol ani v rodine veľmi oblúbený, a nemal dobrú povesť ako starý otec. Viem že v tom ich obchode so zmiešaným tovarom mali obchodnú miestnosť, ktorá viedla do ulice. Medzi obchodnou miestnosťou a kuchyňou mali takú tmavú miestnosť, kde sa nalieval tvrdý alkohol a teta [Jozefína Friedová] sa veľmi hnevala na starého otca pretože tam priateľom nalieval zadarmo.

S bratom sme chodili do Banskej Bystrice pravidelne. Hlavne cez školské prázdniny a niekedy aj v zimných mesiacoch. V tom čase ešte neexistovalo priame spojenie Prievidza, sBanská Bystrica. Šlo sa do Hronského svätého Kríža, alebo do Kláštora pod Znievom a odtiaľ do Banskej Bystrice. Podľa toho aké bolo počasie. Pamätám si, z tých mladých rokov, ako sme boli zababušený proti marazu a len oči nám bolo vydieť. Iné to bolo v letných mesiacoch, pretože to detstvo [v Banskej Bystrici] bolo veľmi pekné, hlavne vďaka strýkovi Móricovi [Móric Fried]. Strýko mal dve dievčatá Noriku [Nora], na meno druhej si už nespomeniem. S nimi sme trávil prázdniny. Starí rodičia údajne zahynuli počas vojny.

Friedovci mali sedem detí, mamička bola myslím najstaršia. Po mamičke bol Móric Fried. On bol údajne druhý najväčší a najvýznamnejší vlnár na Slovensku - Móric Fried z Banskej Bystrice. Strýko Móric bol v Banskej Bystrici veľmi známy a údajne mal aj Tisovu výnimku 1. Potrebovali ho ako odborníka na vlnu. Podarilo sa mu udržať až do januára 1945, pretože v od roku 1944 už Nemci okupovali Slovensko 2. Napokon žiaľ zahynul počas vojny. Jeho manželka sa volala Helena, Eržinéni, Drechslerová, tiež pochádzala z Banskej Bystrice. Bývali na námestí. Mala nás s bratom veľmi rada.

Teta Jozefína Šafránková vynikala tým, že piekla takzvaný friedovský chlieb. V tom čase, v  Banskej Bystrici, veľmi známy. Polovica mesta chodila tento chlieb kupovať. Jozefína, v rodine sa jej hovorilo po maďarsky Jóžanéni, sa zaľúbila do výroby chleba a vydala sa za pekára v Banskej Štiavnici. Nemali deti, pretože sa vydávala v dosť pokročilom veku, možno že aj to bola príčina. Teta s manželom neprežili vojnu. Jej pamiatku nepoškvrním, keď poviem, že sa zamilovala viac do chleba, ako do pána Šafránka. Takže to bol jej koníček. A naozaj ten friedovský chlieb bol v Banskej Bystrici veľmi známy. Nie, že by som asistoval, len ma zaujímalo ako sa ten chlieb pečie. Tak som tam chodieval s ňou. Pamätám si, že v pekárni bol taký veľký kotol, muselo tam byť najmenej pädesiat možno až sto kíl cesta.

Strýko Emerich Fried zostal sám, ako starý mládenec. Hral výborne na husle a bol dušou kultúrneho života židovskej obce v Banskej Bystrici. Neprežil vojnu  Teta Elza Friedová sa tiež nevydala. Od malička sa zaoberala ručnými prácami a to viedlo k tomu, že si v Šahách otvorila obchod s ručnými prácami. Neviem čo sa sňou stalo počas vojny. Šahy obsadili Maďari 3, a neskôr ju zrjme deportovali.
Najmladší Jenő, [Eugen Fried] bola významná postava, pretože sa dostal ako zástupca Kominterny 4 do Francúzska. Už ako maturant v Banskej Bystrici v sedemnástich rokoch exceloval v tých politických otázkach. Bol neobyčajne vzdelaný človek, odmalička sedel na knihách. Bol veľmi talentovaný. Údajne ho zabili v Bruseli, 3. augusta 1943. On bol vo Francúzsku a keď prišli hitlerovci do Paríža, tak utiekol do Bruselu a tam ho asi tiež čapli.

Blanka Friedová bola tiež veľkou komunistkou, pretože jej brat Jenő bol odmalička veľký komunista a ona sa v ňom videla. Napokon pôsobila ako profesionálna komunistická funkcionárka v Prahe 5. Dodnes mi je ale záhadou, ako  prežila vojnu v Prahe. Nikdy o tom nerozprávala, ale myslím si že ju tie komunistické kruhy schovávali. Po vojne som ju vyhľadal a bola veľmi prekvapená. To bolo veľmi, veľmi záhadné stretnutie. Jej adresu som zistil od členov komunistickej strany. Išiel som na adresu, ktorú som dostal. Otvoril som bránu, viedla tam dlhá chodba. Zrazu šla postava o proti mne, tak som ju nechal trošku prejsť. Blanku som videl len pár krát na návšteve u starých rodičov, ale spoznal som ju. Nechal som ju prejsť, a už keď brala zatáčku zakričal som: „Blanka.“ Otočila sa: „Pre pána Boha, kto ste?“ Hovorím: „Tak sa dobre pozri!“ Neviem. Hovorím: „Otto“. „Ježiš-Mária, kde si sa tu zobral?! Ako si získal moju adresu!? Nikto ju nevie!“ Ešte v roku 1945 bola opatrná. Zomrela asi šesťdesiatpäťročná, zrejme na leukémiu, v Prahe. Normálne sa nikdy nevydala, ale tie posledné roky žila s istým pánom Šťastným. On bol jeden z funkcionárov komunistickej strany, zrejme preto si tak dobre rozumeli. Nemala žiadne deti. 

Dětství

V čase môjho detstva mohla mať Prievidza, moje rodné mesto, asi päťtisíc obyvateľov [v roku 1940 mala Prievidza 4578 obyvateľov, zdroj Lexikón obcí Slovenskej republiky, Štátny štatistický úrad, Bratislava 1942 – pozn. red.], z toho mohlo byť asi štyristo Židov, asi šesťdesiat rodín. V Prievidzi neexistovala židovská štvrť. Najviac Židov žilo na námestí a v jeho okolí. Napríklad Müllerovci, tam mali obchod so strižným tovarom [metrový textil], Freibergovci reštauráciu. Na rohi námestia mali obchod so zmiešaným tovarom, Gemainervci. Freiberg vlastnil hotel Slávia. Slávia bol hotel aj reštaurácia, kam chodili Židia v nedeľu hrať karty. Chodieval tam aj môj otec, ale on nehral, len kibicoval. Kibicovanie bolo o ňom v Prievidzi veľmi známe, pretože mu matka nedovolila, aby hral karty. Na to kibicovanie ho predsa len do kaviarne púštala. To bolo jeho nedeľné poobedňajšie zamestnanie. Židia v Prievidzi sa väčšinou živili obchodovaním.

Medzi najznámejšie rodiny patrili majitelia Carpathie [Carpathia: založená v roku 1875 rodinou Heuman. Podnik sa orientoval hlavne na spracovanie ovocia a marmelád. V rokoch 2. svetovej vojny bol vyhlásený za nenahraditeľné. Zameral sa na výrobu potravín pre armádu. Od roku 1994 prešiel pod značku MAGGI a od roku 2001 Nestlé Slovensko s.r.o – pozn. red.]. Carpathia existuje dodnes, ale obecne sa už nevie, že to bol kedysi židovský podnik. Majitelia bývali na tzv. Drevenom Ringu, v poschodovom dome. Boli to dvaja bratia, hovorilo sa im dolný Heumanovci a horný Heumanovci. Oni spravovali ten podnik. Z väčšej časti ho spravoval dolný Heuman, ako ten horný. Dolný mal dvoch synov. Fero [František] Heumann bol veľký dobrodruh. Dokonca bojoval v Španielskej občianskej vojne 6. Po vojne sa údajne vysťahoval do Kanady a začal hospodáriť. Vraj si ho našla nešťastná smrť, zavalil ho traktor. Či je to pravda neviem, ale hovorilo sa o tom v Prievidzi. Mladší, Richard, chodil s mojim bratom do gymnázia. Spolu maturovali v 1938-om roku. Dolný Heumanovci sa po vojne vysťahovali do Chile, ale už všetci pomreli. Oni prežili vojnu práve tým, že boli veľmi známy a skrývali sa v jednom bunkri na Kaniankoch [okres Prievidza], to je dedina v blízkosti Prievidze v povodí Maguri. Dostávali podporu od ľudí, ktorí boli ich zamestnanci, pretože oni boli veľmi slušní. V Carpathii bol len jeden štrajk, ktorý organizoval starší syn od horných Heumanovcov. On bol veľký komunista a zorganizoval štrajk proti vlastným rodičom.

K zámožnejším rodinám patrili aj Wernerovci. S ich synom Paľkom [Pavol] som sa kamarátili. Paľko sa vyznamenal tým, že nám nosil pravé kožené lopty – futbalové aj volejbalové, čo bol vtedy zázrak. Wernerovci mali dve deti, ako som už spomínal Paľka a dievča sa volalo Eva. Paľko bol môj ročník, 1922. Po vojne som sa s nimi nestretol, neviem či boli deportovaní, alebo čo sa s nimi stalo. Ďalej tu bola rodina veľkoobchodníka Bienenstocka. Samuel Kelerman vlastnil obchod s textilom. On bol neskorší predseda Židovskej náboženskej obce v Prievidzi. Mal dve deti. Edita bola veľmi pekná, mala atletickú postavu. Jej prípad bol veľmi odsudzujúci, pretože mala priateľa Jarda Machalu, syna veliteľa okresnej žandárskej stanice. On bol katolík a to bol v tom čase veľký, veľký hriech. No ale napriek tomu chodili spolu celé roky až potom v rámci akcie „Češi peši do Prahy“ 7 v 1938-om, musel Machala odísť. Nakoniec sa vydala za obchodníka so strižným tovarom. So synom Kelermanovcov, s Lackom [Ladislav], som bol najlepší kamarát. Lacko bol tiež športovo založený chlapec a zhodou okolností sa tiež vyučil v konkurenčnej kníhtlači, takže sme boli aj kolegovia, nielen kamaráti. No, ale neprežil vojnu.

K dôležitým postavám mesta patrili aj dvaja židovskýá fotografi – Adolf Kramer a Dezider Braun. Braun bol veľmi dobrým priateľom môjho staršieho brata. Kramer bol známy tým, že mal Lajku. Lajka už mala film, tak Kramer mohol denne všetko fotografovať. Prievidza mu môže poďakovať, že predvojnový život v meste sa zachoval na jeho fotografiách. Kramer bol masový fotograf, on fotografoval každodenný život. Braun sa držal len svojho remesla, chodili k nemu ľudia a on chodil na svadby a narodeniny.

V meste existovali dve náboženské obce. Väčšia bola neologiká 8 a tá menšia ortodoxná 9. Môj otec zohral úlohu v tom, aby sa tá ortodoxná obec zrušila. Napokon sa mu to nepodarilo. On bol stále taký rebel. Veľmi sa angažoval proti ortodoxom. Nemal ich rád, neviem, čo tam bolo. Orotdoxná obec nemala viac ako tridsať duší. Neologická obec bola omnoho väčšia a silnejšia. Dokonca môj otec tam istý čas pôsobil aj ako funkcionár. Mali sme jednu synagógu, kantorom bol Hellmann. Mal veľmi pekný tenor. Pri synagóge bol postavený barák a tam žil kantor a správca Frieder, ktorý mal na starosti náboženské veci. Dá sa povedať, že bol zároveň aj sekretárom náboženskej obce. On mal syna, ktorý sa stal rabínom a nekôr sa veľmi preslávil. Volala sa Armin Frieder 10. Počas vojny pracoval na tom, aby prestali deportácie 11. Mal napríklad veľmi dobré styky s ministrom školstva Jozefom Sivákom [Sivák Jozef (1886-1959): pedagóg, autor učebníc, politik minister školstva Slovenského štátu. Tejto funkcie sa vzdal r.1944 (nesúhlasil s pozvaním nemec.vojska) – pozn. red.], pretože Sivák bol tiež Prievidzčan.

Mám taký dojem, že u Bienenstockovcov bolo mikve, ale tam chodievali len ortodoxní. Myslím, že sme mali len jedného šachtera [rituálny mäsiar – pozn. red.]. Bol ním práve ten spomínaný Frieder. Pri kostle [synagóge] bol postavený dom, tam býval on aj rabín a tam sa aj podrezávalo. Bola tam miestnosť k tomu určená, takže ľudia nosili k nemu hydinu. Z našej rodiny som ju väčšinou nosil zarezávať ja. Samotný akt zarezávania bol veľmi, veľmi jednoduchý, ale zaujímavý. Chodil som tam dosť často, pretože z detského hľadiska to bola atrakcia. Miestnosť mala betónový podklad a v podlahe bol jarok, aby krv mohla odtekať.

Prvé autov meste si pamätám. Hovorili sme mu cililing. Bol to myslím Fiat, taký otvorený. Vlastnil ho pán Iring, hodinár. Hodinárstvo mal naproti nášmu domu v Piaristickej ulici. Presný rok vám nepoviem, ale mohlo to byť okol roku 1930 a možno aj skoršie. Spomínam si, že to bola veľká senzácia. Pán Iring bola veľmi zaujímavá postava. Mal zmysel pre novoty a bol určite aj jeden z prvých, ktorý mal fotoaparát mimo profesionálneho fotografa Kramera a Brauna. Prvé fotoaparáty sa mohli objaviť ešte pred rokom 1930. Zo zvedavosti a zo známosti nám dovolil pán Iring, aby sme si sadali do jeho auta a potom, už sme sa vozili u Heumanovcov. Oni mali tiež autá, ako majiteľia Carpathie, ale zrejme to boli podnikové autá, ale mali ich aj ako súkromné.

V Prievidzi sa najviac udržovala takzvaná bojnická cesta. Bojnice sú kúpele a tam viedla cesta medzi topoľami. Bola to asi tri kilometre rovná cesta od prievdzkej stanice, preto sa tomu hovorilo bojnická cesta. Ona bola udržiavaná, vykladaná bola tými mačacími kameňmi. Aj na námestí boli a potom už si pamätám, že sa postupne robili chodníčky. Piaristická ulica bola pomerne dosť skoro skultiovaná a námestie tiež, pretože na námestí sa každý deň konali trhy a každý mesiac jarmok. Na malých trhoch sa väčšinou predávala zelenina a ovocie, ale aj drobná hydina ako kačice a husy. Z rodiny tam chodievala len mamička a my deti sme ju doprevádzali. Častejšie ja, pretože brat bol knihomoľ. Stále sedel nad knihami. Mamička chodila nakupovať k pánovi Wertheimerovi [Ignác Wertheimer vlastnil obchod so zmiešaným tovarom a predaj liehovinových nápojov – pozn. red.]. Predajňu mal naproti Piaristickej ulici v takzvanom Carpathiackom dome.

Jarmoky sa konali každý mesiac na námestí. Predávalo sa tam všetko možné - oblečenie, pijatika, zelenina, ovocie. Bol tam aj jeden trhovník, ktorý sa len tým živil, že predával textil po trhoch, pretože nemal postavenú obchodnú miestnosť. Dobytok sa tam nepredával. Na to bol postavený bytúnok u Handlovky. Handlovka je riečka, ktorá sa vlievala na bojnickej ceste do rieky Nitra, ktorá tiekla od Klaku smerom na juh cez Prievidzu, Nováky a potom sa vlievala až do Dunaja. 

Všetky politické a spoločenské udalosti sa v Prievidzi odohrávali na námestí. Dokonca si spomínam na jednu komunistickú schôdzu, ktorú rozháňali žandári. Určite sa konali aj častejšie, ale len tú jednu si spomínam. Mohlo to byť okolo roku 1930, pretože som chodil ešte do obecnej školy.

Moji rodičia sa volali Bernard Gubitsch a Zlatica Gubitschová, rodená Friedová. Otecko pochádzal z Urmína [Urmín, od roku 1948 premenovaný na Mojmírovce, okres Nitra – pozn. red.]. Cez túto obec preteká rieka Nitra. Tam žili aj jeho rodičia. Viem, že otec tam mal nejaký dom, skôr to bola barabizňa, pretože stále chodili žiadosti z Urmína aby ho dali do poriadku. No ale u nás nikdy neboli také prostriedky, ktoré by mohli ten dom opraviť. Napokon neviem ako to dopadlo. Otecko sa vyučil za kníhtlačiara v Budapešti. Bol dvakrát ženatý. Jeho prvú manželku som vôbec nepoznal. Myslím, že otecko ovdovel a potom sa oženil s mojou mamičkou. Z prvého manželsta asi nemal deti, a keď aj mal, tak som ich nepoznal. Otecko bol výborný človek. Rozumel nám veľmi dobre, nebránil sa detským hrám, naopak mňa veľmi podporoval v mojej záľube v športe. Brata, Ervína obzvlášť podporovať nemuseli, pretože on večne sedel doma nad knihami, to nebola žiadna zvláštnosť. Otec mu dokonca založil aj malú knihovňu v obchode, no a navštevoval aj mestskú knižnicu. Po vojne mi knihovníčka povedala, že takého čitateľa v Prievidzi, akým bol môj brat, nebolo. Ja som čítal tiež, ale nie toľko ako Ervín.

Mamička pochádzala z Banskej Bystrice, z Friedovej rodiny. Matka ukončila dvojročnú obchodnú školu v Banskej Bystrici a pracovala v továrni na liehoviny, zrejme ako úradníčka. Ako sa zoznámili s otcom, to neviem.  Viem, že medzi nimi bol veľký vekový rozdiel. Kedže mamička nebola nikde inde len v Medzibrode a v Banskej Bystrici, asi sa zoznámili prostredníctvom dohadzovača, čo v tej dobe nebolo nič neobvyklého. Aj napriek devätnásť ročnému vekovému rozdielu to bolo pekné manželstvo. Nepamätám sa, že by u nás boli bývali nejaké rozbroje, len naozaj na pekné detstvo. Bolo to zrejme dané tým, že otec nebol žiadny milionár. Žili sme skromne, z toho papiernictva, kníhkupectva a z kníhtlačiarne. Otec zamestnával jedného učňa Emila [Emil Steiner], a aj to bol syn od jeho sestri [Zofia Steinerova]. Vyučil sa u otca, zostal ako tovariš a nakoniec sa vysťahoval do Palestíny.

Mamička bola veľmi príjemná, veľmi vzdelaná, verná, manželka. Starala sa o nás vzorne. Nemala iný záujem než rodinu. Pomáhala otcovi v obchode ako predavačka a vyjednávala s dodávateľmi. Prišiel obchodný zástupca, pamätám sa na pána Klapáča z Prahy, priniesol dve veľké bedne a tam boli vzorky. Mamička vyberala a objednávala tovar. Vykonávala všetkú administratívu v obchode.

Našu finančnú situáciu by som charakterizoval, česky povedané: „Z ruky, do huby“. Žiadny veľký majetok sme nemali. Naopak, náš podnik držala nad vodou Gazdovská banka a jej riaditeľ Štefan Vunder, ktorý bol otcovým priateľom. Neviem či sa poznali z prvej svetovej vojny ale viem, že tá Gazdovská banka držala ruku nad podnikom, pretože po vojne sme museli zaplatiť šesdesiattisíc korunovú [v novembri 1945 bola stanovená relácia koruny k zlatu na l Kčs = 0,0177734 g zlata – pozn. red.] dlžobu, ktorú tam otec narobil. Štrnásť dní, čo bola matka doma prišiel dopis z Gazdovskej banky: „Vážená pani Gubitschová, dozvedeli sme sa, že ste prežili vojnu a Váš pán manžel zanechal dlžobu šesdesiattisíc korún. Žiadame Vás, aby ste do štrnástich dní prišli a ako zákonná dedička, vyrovnali dlžobu.“ Našťastie po roku 1939, kníhtlačiareň Patria [Patria: v roku 1899 otvoril Gubitsch prvú tlačiareň v Prievidzi. V roku 1917 pribudla v meste tlačiareň majiteľa Kohna. V roku 1939, spojením oboch, vznikla tlačiareň Patria. Tlačiareň pôsobí aj v súčasnosti a má približne 140 zamestnancov – pozn. red.], spolkla firmu Bernarda Gubitscha a dlžoby prešli na ňu. Arizátori [Arizácia: prechod židovských obchodov, firiem, podnikov, atď., do vlastníctva inej osoby (arizátora) – pozn. red.] ju presťahovali, mali veľké oči a mysleli si že zbohatnú, ale nezbohatli. Presťahovali všetko, dva stroje na tlačenie formátu A4 a jeden rýchlolis na plagátovacie potreby.

Rodičia sa medzi sebou väčšinou rozprávali slovensky, ale padla aj maďarčina a nemčina, pretože Prievidza bola obklúčená nemeckými dedinami. Nemecké Pravno [nem. Deutsch Pravno, od roku 1946 premenovaná na Nitrianske Pravno], Tužina [nem. Tuschina], Gajdel [nem. Gajdell], to boli samé nemecké obce. Oteckovým materinským jazykom bola maďarčina, ale nikdy nás ju neučil. Ako otecko rozprával, tak som sa naučil i ja. Doposiaľ sa ešte dohovorím maďarsky. Matka s otcom sa obliekali skromne, veľmi skromne. Otec mal sviatočný oblek a normálny oblek. Aj my deti sme mali jeden bežný oblek, v ktorom sme chodili - nohavice, krátke nohavice a kabáty s takými veľkými gombíkmi a sviatočné oblečenie tmavej farby. Žiadne módne výstrednosti sa u nás nepestovali.

Elektrina a vodovod boli v Prievidzi zavedené asi okolo  roku 1927. My sme mali trojizbový byt. Miestnosti boli za sebou v jednom rade a pokračovalo to tlačiarenskou miestnosťou, špajzou, drevárňou a za tým bola už záhrada majiteľa domu Chikana, písalo sa to s „CH“, ale čítalo sa to Čikan. On mal dvoch synov. Z jedným z nich, s Mikulášom som sa kamarátil. Aj naši rodičia mali dobré vzťahy celé tie dlhé roky, čo sme tam bývali.

Ako som už spomínal, bývali sme v podnájme v Chikanskom dome. Prvé poschodie obývali majitelia, Chikanovci. V prízemí bola obchodná miestnosť a jeden trojizbový byt. Spáľňa rodičov viedla do ulice. Bola tam aj jedna veľmi tmavá miestnosť, tá viedla oknom do brány,  a takzvaná jedáleň, kde sme sa zdržiavali. Dnes sa tomu hovorí obývacia miestnosť.  Samozrejme, k bytu patrila aj kuchyňa so špajzou. Okná boli situované do Piarickej ulice a do dvora. My deti sme dosť dlho spávali s rodičmi, až potom, keď bola v obývačke diváň, tak tam spal brat a ja som spal v tej prostrednej izbe.

K domu patrila aj záhrada, ktorú obhospodárovali majitelia, Chikanovci. Mamička mala len také drevené krabice  a tam si pestovala kvety. Mali sme aj pomocnicu v domácnosti ale len do veľkej hospodárskej krízi v tridsitich rokoch. Spomínam si, že v kuchyni sme mali štvorcový stôl, ktorý sa cez deň používal ako jedálenský stôl a v noci tam spala naša slúžka. Na jej meno si už nespomínam. Variť nevarila, len upratovala a dávala na nás pozor.

Rodičia veľmi nevyhladávali spoločnosť. Len otec chodil v nedeľu popoludní, čo matka nerada videla, do kaviarne kibicovať, pretože ako som už spomínal  matka mu nedovolila hrať karty. Matka mala dobrú priateľku, manželku prievidzkého fotografa. Ona skončila veľmi nepekne, samovraždou. Príčiny nepoznám, ale bolo to v čase keď prišiel fašizmus. Myslím, že to bola skôr nervová záležitosť, nie politická.

Otec mal brata. Žil údajne v Amerike. Neviem o ňom nič bližšie, len na to si spomínam, že k Roš hašana [židovský Nový rok – pozn. red.], každý rok prišiel z Ameriky pozdrav. Inak spolu žiadny iný styk nemali, ani žiadne peniaze neprichádzali. Nič, len ten jeden pozdrav. Až niekedy po roku 1989 12 nás prišiel navštíviť jeho vnuk, Dany Gubitsch a hľadal náš rodokmeň a aj jeho mamičky, ktorá pochádzala z východného Slovenska. Poznal som aj akurát otcovu sestru Žofiu Steinerovú.  Žofia mala len jedného syna Emila, ktorý sa u nás vyučil a vysťahoval sa do Palestíny.

Narodil som sa 1. júna 1922 v Prievidzi. Pamätám si veľmi dobre na svoje detstvo, hlavne na čas strávený vo dvore fotoateliéra Adolfa Kramera. Uňho sa v tom čase učil fotograf Braun, ktorý ma mal veľmi rád a všade ma brával so sebou. Braun bol veľký rybár a chodili sme spolu chytať ryby, ale nikdy nemal lístok, takže keď sme uvideli žandárov tak sme utekali. Pri Prievidzi smerom na Bojnice tečie Nitra, tak tam sme chodili.

Navštevoval som židovskú ľudovú školu v Prievidzi na Drevenom Rynku. Prvá a druhá trieda bola spojená, vyučovalo sa v jednej miestnosti. V židovskej škole som absolvoval päť tried. Vyučovalo sa väčšinou doobeda, ale niektoré predmety sme mali aj poobede. Určite viem, že náboženstvo bolo dopoludnia. V sobotu a v nedeľu sa výuka nekonala. V sobotu sa chodilo do synagógy. Nebol som nejaký mimoriadny žiak, aj keď som mal jednotky, ale doma som sa veľa neučil ako môj brat, ktorý sedel nad knihami a nad učebnicami a poznal ich naspamäť. Ja som sa venoval radšej športu. Mojim obľúbeným predmetom bol tiež šport [telesná výchova].
Riaditeľom školy bol bol Ungar, on bol taký ľudový človek. Často nás vodil na výlety na tzv. „púšť“. Púšť bola asi dva a pol, tri kilometre smerom na Vtáčnik [Vtáčnik: pohorie oblasti Slovenské stredohorie. Na západe, severe a severovýchode ho ohraničuje Hornonitrianska kotlina, pohorie Žiar a Strážovské vrchy, na východe Kremnické vrchy a Žiarska kotlina, na juhu Tríbeč a Štiavnické vrchy – pozn. red.]. A tam pre nás u horára stále objednal kyslé mlieko, v tom boli také hrudky. To sa už dnes „nepestuje“. Horár mal vlastnú kravičku, teda aj vlastné mlieko a on nám ho pripravoval. Pamätám sa, platili sme päťdesiat halierov. Ja som si to kyslé mlieko tak obľúbil, že dodnes ma neprestalo baviť, ale žial, dnes sa už nevyrába. Bola to výborná pochúťka.
Chodil som do Makkabi 13 v Prievidzi a bol som aj veľmi dobrý volejbalista. Síce som malej postavy, ale ako nahrávač som bol vychýrený tým, že som vedel zalievať. Tak si ma vyberali smečiari ako nahrávača. Volejbal ma bavil aj na gymnáziu a držalo ma to až do neskoršieho veku. Ešte aj po vojne v Karlových Varoch som hral volejbal. To bol môj obľubený šport. Inak som športoval, korčuľoval som sa. Keď som bol starší, mal som aj bicyekl. Nie nejaký závodný, ale normálny štandardný bycikel.

Prievidzké Makkabi malo asi 20 – 25 členov. Zameriavalo sa tam hlavne na telovýchovu. Zvlášt sme tam chodili diečatá a zvlášť chlapci. Makkabi malo priestroy v židovskej základnej škole. Tam bola záhrada a aj volejbalový kurt, hrazda. Samostatnú telocvičňu sme nemali, prenajímali sa priestory prievidzkého gymnázia. Cvičenia sa konali dva – trikrát do týždňa vždy po večeroch. Nejaké väčšie športové úspechy asi družstvo nedoshovalo, len muži sa zúčastnili na makkabiáde v Žiline, niekedy v tridsiatich rokoch.

Gymnázium som absolval v Prievidzi. Riaditeľom bol pán Lenčo. Ja si spomínam len na profesora kreslenia, volal sa Vtáčnik, ktorý si ma v prvom štvrťroku zavolal a predviedol pred triedu a hovorí: „Pozrite sa tu Gubitsch, v živote z neho maliar nebude. Ale nikto z tých niekoľko sto žiakov, čo som doposiaľ učil, mi za prvý štvrťrok neodovzdal dvadsaťštyri výkresov! Maliar z neho nebude, ale je to velice obetavý a činorodý človek!“ K mojim obľúbencom v škole patril aj profesor Hromádko, učiteľ telocviku. Myslím, že to bolo vzájomné, pretože som spĺňal jeho prísne podmienky. On mal rôzne vnemotechnické pomôcky, napríklad pri upažovaní sme museli stáť rovno ako pravítko, ktoré aj používal. Vždy hovoril: „Snažte sa prostredníčkami rozbiť múry telocvične napravo a naľavo. Budete mať upaženie bez toho, aby ste sa dívali na ruky a budete ich mať upažené ako pravítko.“ Ja som to dodržiaval, tak ma považoval za vzor, preto som zvykol predcvičovať. Ako dieťa som bol šikovný na tie športy. Aktívne som hrával volejbal. Telocvikár Hromádko ma zaradil do družstva oktávy, aj keď ja som bol mladší. Tak toto sú také študentské spomienky. Gymnázium bolo pekné. Budova stojí dodnes. Krásna záhrada tam bola, a keď prišiel rok 1938, tak z toho urobil veľké cvičište pre brannú výchovu, pretože branná výchova sa zaviedla ako predmet do škôl. Čakalo sa, že Hitler napadne Československo a s nami sa rátalo ako s vojakmi 14.
Z gymnázia som absolvoval len štyri triedy a v roku 1936 som sa šiel učiť kníhtlačiarskemu remeslu. Bol som už vyučený úradník, preto mi ako bývalému gymnazistovi odpustili jeden rok učebnej doby. Učebná doba bola v tom čase štyri roky a gymnazistom sa rok odpúšťal. Úradne som bol vyučený 31. augusta 1939, no ale to už bol Slovenský štát 15 a na tovarišskú skúšku ma nepripustili.V roku 1942, kedy začali deportácie 11, presadili, neviem to presne ale mám taký pocit, že to bola komunistická intervencia, aby ma pripustili k tovarišským skúškam. Domov mi ale prišli dve pozvánky. Jedna na tovarišskú skúšku v Nitre a druhá do tábora Nováky 16. Otec mi telefonoval, pretože v 1942 som bol už na hachšare 17 v Budmericiach pri Trnave: „Tak čo budeš robiť?“  Povedal som: „Nerob si starosti otec, ja na tovarišskú skúšku pôjdem, pretože to je moja životná otázka, no a potom sa uvidí.“ 30. marca som teda absolvoval tovarišké skúšky. V nedeľu som prišiel do Nitry, prespal som u otcovej sestry [Žofia Steinerová] a v pondelok ráno som šiel do tlačiarne Štefana Husára v Nitre. Pamätám sa, že tovarišská skúška mala byť na dva dni, ale po praktickej časti v pondelok ma popoludní o štvrtej hodine prijal Husár a povedal mi: „No tak, od majstra tu mám správu, že ste praktickú skúšku zložil a mali by ste ešte robiť teoretickú časť v utorok, ale ja viem že ste vzdelaný chlapec“. Tak mi položil tri alebo štyri ľahké otázky, či viem kto bol Guttenberg a podobné veci okolo tlačiarne. Husár vedel aká je situácia, tak som nemusel prísť v utorok, a mohol som ísť už  v pondelok večer domov. Doma bolo veľké haló, pretože z Hašomer hacairu 18 sme sa mali ísť schovávať do Nízkych Tatier [Nízke Tatry: nachádzajú sa na Slovensku a je v nich vyhlásený národný park. Pohorie Nízke Tatry sa tiahne v dĺžke 80 km smerom zo západu na východ medzi údoliami riek Váh a Hron. Najvyššie vrchy sú Ďumbier (2043 m) a Chopok (2024 m) – pozn. red.], ale rodičia ma nechceli pustili do neznáma, že pekne pôjdem do nováckeho tábora.
V školských rokoch som mal veľmi dobrého priateľa Vladka [Vladimír] Kuhra. Vladko bol synom českého lesmajstra Kuhra. Mal ešte dve, alebo tri sestry. Dokonca aj s nimi som sa kamarátil. Vladko bol najlepší kamarát a potom ešte Lacko [Ladislav] Kelermen, syn predsedu Neologickej židovskej náboženskej obce v Prievidzi. Už aj v predbojnovom období sme pociťovali antisemitizmus, ešte dnes si pamätám na tie posmešky: „Žid smrad kolovrat, má na riti vinohrad! Vinohrad sa krúti, Žida hovno zrúti!“ Kresťanské deti to na nás pokrikovali na Drevenom Ringu. Tam sme hrávali fudbalové zápasy, Židia proti kresťanom. Raz sme vyhrali my raz oni, ale obyčajne to končilo tým, že na nás pokrikovali túto riekanku. Aj my sme pokrikovali: „Kresťan, katolík, vysral sa na kolík. Nejak vežu odrežú,...“ Neviem ako to už bolo ďalej.

Môj brat, Ervín Gubitsch, sa narodil v roku 1920 v Banskej Bystrici. Medzi nami bol dvojročný vekový rozdiel. Od malička sedel na knihách. Mali sme písací stôl so šuflíkmi, ktoré boli plné kníh. V neskoršíh rokoch potom aj v otcovom obchode bola menšia knižnica. Iné záujmy asi ani nemal. Mal jedného veľmi dobrého kamaráta Karolka [Karol] Handlera. Karol bol veľký komunista, neviem či nebol predseda konsomolu. Počas vojny bol ale veľmi nešikovný, pretože ho povolali na vojnu a vtedy sa z vojenčiny dalo za desať korún na deň vykúpiť. On spravil tú kardinálnu chybu, že sa vykúpil a prišiel do Prievidze. Samozrejme fašisti to zistili a prvým transportom ho odvliekli. Karolko bol veľmi nadaný novinár. Písal do A - Z, to bol bulvárny časopis. Viem že si chodil požičiavať knihy  a noviny k nám do obchodu. Tam čítal, pretože jeho otec bol sklenár. Mal síce sklenárstvo v Prievidzi na Piarickej ulici, ale bol veľmi nešikovný. Keď rezal sklo, tak viacej škody narobil ako osohu, kým sa mu podarilo zarámovať obraz. Takže neboli bohatý, patril k chudobnej časti prievidzkých remeselníkov.

Ervín navštevoval židovskú základnú školu v Prievidzi a Gymnázium v Banskej Bystrici, kde aj zmaturoval. Lenže v tom čase už bol viacmenej platný Numerus clausus [obmedzenie prijímať študentov na základe ekonomických alebo politických dôvodov – pozn. red.], takže už nemohol ísť študovať. Ervín tým veľmi trpel. Pamätám sa, že v roku 1938 po Mníchovskej schôdzke 19 sa hodil na diváň a začal revať: „Nič nebude! Nič nebude! Žiadne štúdia nebudú!“ Bol to pre neho taký nervový šok, z ktorého sa prakticky už nikdy nespamätal. I keď po vojne mohol študovať, aj som ho presviedčal, prišiel za mnou aj do Prahy. Mohol študovať, pretože som pomerne slušne zarábal a mal som aj byt, kde bolo možné dať aj druhú posteľ, ale nemal už silu. Po zvyšok života sa živil všeliakým, k jeho nadaniu a inteligencii, neadekvátnym spôsobom. Robil napríklad vrátnika v Bojnických kúpeľoch a prakticky aj vyhadzovača v reštauráciách. Oženil sa, jeho manželka bola tiež Židovka. Mala za sebou Osvienčim. Mal dve dievčatá, Katku [Katarína], vyštudovala právo. Myslím, že už je sudkyňou v Prievidzi a druhá dcéra, Marika [Mária] zostala robotníčkou. Myslím, že sa vyučila kuchárkou.

Rodičia boli neológovia, ale všetky sviatky sa dodržiavali. Na Roš hašana sa chodilo do synagógy a po sviatku sme mali slávnostnú veľkú večeru, ktorá pozostávala z predkrmu – nejaká miešanina chrenu. Ďalej sa podávala mäsová polievka s knedlíčkami a hlavné jedlo. Na stole samozrejme nesmela chýbať mrkva nakrájaná na kolieska, med a jabĺčka [na Roš hašana sa jedia tradičné jedlá, ktoré majú svoju symboliku. Napr. mrkva symbolizuje hojnosť, jablká namočené v mede, dobrý a sladký nadchádzajúci rok – pozn. red.]. Nedodržiavalo sa to úplne ortodoxne, ale len ten židovský zvyk. Rodičia držali pôst na Jom kipur [Deň zmierenia. Najslávnostnejšia udalosš v židovskom kalendáry – pozn. red.], ale ja som bol rebel tak som si dokonca kúpil bravčovú šunku a tajne sme ju jedli s kamarátom. Brat myslím, tiež držal pôst. Jemu to bolo jedno, on sedel doma len nad knihami a nemal chuť na jedlo.

Na Chanuku [Chanuka: sviatok svetiel, tiež pripomína povstanie Makabejcov a opätovné vysvätenie chrámu v Jeruzaleme – pozn. red.] sa zapaľovala menóra, ktorá sa dala do okna a myslím, že na druhý deň sa šlo do synagógy. Sviečky sme zapaľovali my s bratom a otec sa modlil. My sme sa veľmi nemodlili, i keď sme sa vedeli. Ešte aj dnes prečítam hebrejskú abecedu. V detstve sme sa hrali aj s trenderli [Denderli, trenderli: v jiddiš ’dreidl’. Štvorstranné otáčadlo. Počas sviatku chanuka sa s ním hrajú deti o peniaze, ktoré im darovali počas tohoto sviatku. Peniaze sa často nahrádzali inými komoditami, jako napríklad ovocím alebo cukrovinkami – pozn. red.] o oriešky a tak. Sukot [Sukot: Sviatok stanov. Po celý týždeň, kedy sviatok prebieha, panuje jedinečná sviatočná atmosféra, pričom najpodstatnejšie je prebývať v suke – pozn. red.] sme držali podľa predpisov. Na dvore sme mali každý rok postavený stánok. Vlastník domu nebol veľmi nábožensky založený, takže on nenamietal nič. Ani jeho manželka, ktorá pochádzala z veľmi kresťanskej prievidzkej rodiny nenamietala nič. Počas sviatku sme sa len v stánku stravovali.

Pesach [Pesach: pripomína odchod izraelcov z egyptského zajatia a vyznačuje sa mnohými predpismy a zvykmi. Hlavný je zákaz konzumácie všetkého kvaseného – pozn. red.] sa tiež dodržiaval. Bolo veľké upratovanie. Zvyčajne upratovala matka, ale aj ja som pomáhal. Vytiahli sme pesachový riad a bežný sme odložili a kúpili sa macesy. Večer sa konal séder [Séder: termín vyjadrujúci domácu bohoslužbu a predpísaný rituál pre prvú noc sviatku Pesach – poz. red.], podávala sa polievka s macesovými knedlíkmy. Na stole bola octová voda, vajíčka, všetko to čo tam má byť. Bola pripravená aj čaša s vínom. Zo zvyku som musel klásť aj otázky [Ma ništana: štyri otázky tradične prednesené najmladším účastníkom sederu – pozn. red.], ale to bola len formalita. Vedel som, že sa to patrí, tak som nechcel otcovi odporovať.

S bratom sme mali bar micvu [„syn prikázania“, židovský chlapec, ktorý dosiahol trinásť rokov. Obrad, pri ktorom je chlapec prehlásený bar micvou, od tejto chvíle musí plniť všetky prikázania predpísané Tórou – pozn. red.]. Niečo si z toho ešte aj pamätám. Najprv som v synagóge musel odriekať pasáž z Tóry, síce som ovládal hebrejščinu, ale som sa to nenaučil naspamäť, tak s pomocou predriekača som to nejako povedal. Popoludní bola hostina. Pri príležitosti mojej bar micva som dostal nový oblek, taký námornícky s veľkými gombíkmi. S bratom sme sa hrali na schovávačku. V blízkosti bol kurník a ja som tam vyliezol a skočil dole. Celé nohavice som si roztrhal. To bolo veľké haló, myslím že som dostal aj na zadok. Prvý a posledný raz, čo si pamätám že som dostal na zadok. „Čo si myslíš, že kradneme!“ hovoril otec. „Vieš koľko to stálo peňazí?“ Na tú dobu to bol drahý oblek. Inak som nebol nábožensky založený. Bol som členom Hašomer Hacairu, čo bola ateistická organizácia a ja som sa podľa toho riadil.

Hašomer Hacair som navštevoval od svojich desiatich rokov. Otec to toleroval, ale skôr by som povedal, že sa to snažil nebrať na vedomie. Stretávali sme sa raz za týždeň a potom na letnom tábore. Jeden bol dokonca aj v Prievidzi, lenže to bolo nešťastie, že sa tam nevarilo kóšer. Tábor bol asi tri kilometre za Prievidzou. Rodičia sa vybrali na prechádzku a prišli ma pozrieť. Keď uvideli, kde sme, tak to bol môj posledný tábor. Až v roku 1938 sa mi podarilo  dostať do Považskej Bystrice na tábor, a aj to som šiel so súhlasom starej matky. Najprv som pricestoval do Banskej Bystrice na prázdniny a prehovoril som babku, aby ma pustila. Napokon otec na to aj tak prišiel a po týždni ma zobral domov.

Na týždenné stretávky hašomeru som ale chodil pravidelne. Učili sme sa hebrejštinu a chodili sme na výlety. Počas vojnového obdobia som krátky čas bol aj v Hachšare, ktorú otvorili v Prievidzi v roku 1939. Vtedy už som bol síce vyučený, ale nemohol som ísť k záverečným skúškam. Ako tovariš som nedostal žiadnu prácu a naša tlačiareň bola už viac – menej arizovaná, tak som odišiel na Hachšaru. Najprv do Heumanovskej tehelne, tam sa pracovalo buď priamo v tehelni alebo u rôznych obchodníkov. Bolo nás tam jedenásť, z toho jedno dievča. Binaciová z Prešova, alebo zo Sabinova. Veľmi sa mi páčila. V Prievidzi sme sa veľmi neučili, skôr sme pracovali v priemyselných podnikoch ako Carpathii. Na Hachšare v Letanovciach, tak tam sme sa učili poľnohospodárstvu, pretože to bol statok. Odtiaľ sme chodili aj na Nový Majer u Budmeríc a tam sme tiež vykonávali poľnohospodárske práce a pracovali sme v maštaliach. To bol židovský statok, ktorý mal výnimku od prezidenta Tisa. Bolo nás tam desať chlapcov a jedno dievča. Rachel Hoffmanová, zhodou okolností z Prievidze. Veľmi usilovné dievča. Pochádzala z chudobnej rodiny, žial neprežila vojnu.

V Hachšare sa často konali rôzne prednášky o sionizme 20 a židovstve. Pamätám si obzvlášť na prednášku doktora Oskara Neumanna 21, pretože poznámky z jeho prednášky mám dodnes. Poznal som len jedného človeka, ktorý sa vysťahoval do Palestíny a to bol môj bratranec Emil Steiner. Odišiel v roku 1939 v prvej vlne vysťahovalestva, ktorú organizoval Hechaluc 22.

V Budmericiach sme pracovali na Sonnenfeldovskom majetku. To bol poľnohospodársky statok, ja som pracoval konkrétne v sviniarni. Veľmi ma to zaujímalo, hlavne šlachtiteľská stanica, pretože tam sa krížili nemecký Edelschwein s anglickými matkami. To boli také dlhé svine, ktoré sa posielali do Prahy na pražské šunky. Sonnenfeld bol veľmi odmeraný židovský statkár, veľký pán, ani raz sa neprišiel pozrieť na ubikáciu, kde sme bývali. Ubytovanie bolo veľmi skromné, jedna izba a kuchyňka. V kuchyňke spala Rachel Hoffmanová a nás desať chlapcov spalo na pričniach v tej malej izbe.

Za války

V roku 1942, ako som už spomínal mi otec zavolal, že som dostal pozvánku na tovarišské skúšky a to ma vlastne zachránilo pred transportom, pretože medzitým ako som telefonoval s otcom, prišla eskorta a všetkých z hachšary odviekla. Po skúškach som prišiel domov a bola z toho veľká tragédia. Ja som nechcel nastúpiť do Novák, ale obaja rodičia sa rozplakali, čo som to za syna, lebo keď nepôjdem ja, zoberú ich.. Neplatilo nič, i keď som im hovoril, že je to len otázka času kedy zoberú aj ich. Najprv berú mladých chlapcov a potom prídu na rad aj oni. Nepomohlo to. Nnakoniec som súhlasil a povedal: „Tak dobre pôjdem do tábora.“ Ešte si pamätám aj na dátum, 31. marca 1942.

Pracovný tábor Nováky bol zriadený v roku 1941 na území vojenských skladov. Boli to tri objekty, medzi ktorými bolo asi asi desať barakov. Najvyšší povolený stav v Novákoch bol asi tisíc - tisícdvesto ľudí, vraj to presadil generál Čatloš 23, minister vnútra Slovenského štátu. Z Novák sa uskutočnili aj prvé transporty do Poľska. Z jedného tákehoto transportu do Poľska, v ktorom som mal byť aj ja, ale prievidžania v židovskej rade tábora ma v poslednej chvíli vytiahli z transportu a preradili na tretí objekt, pretože tam boli sústredení tí, čo pracovali. Prvý objekt bol koncentračný [sústreďovali sa tam ľudia na ďalšie deportácie – pozn. red.], pod druhý spadali hospodárske budovy a kuchyňa. 

Mal som kamaráta Alfréda Löwyho a Lacka [Ladislav] Kelermana, ktorí boli bratranci. Mamička Lacka a otec Alfrédka boli brat a sestra. Otec Lacka bol predsedom náboženskej obce v Prievidzi, tak mal nejaké styky. Keď som prišiel do tábora tak ma „vykradli“ z transportu do Poľska a odviezli, do toho tretieho objektu, a pridelili ma k Nándorovi Löwymu, otcovi Alfréda Löwyho. Nándora Löwyho pracoval v Novákoch ako závozník. Mal k dispozícii koňa a voz a stral sa o zásobovanie tábora. Zásobáreň bývalej Československej armády bola v Zemianskych Kostoľanoch, ale často sme chodili aj do Prievidze. Samozrejme, že ma využívali, musel som nosiť ilegálne do tábora rôzne balíčky a potraviny od príbuzných.

Nándor Löwy bol dlhé roky prievidzkým hasičom, čo bola veľká zvláštnosť, pretože Židia neboli veľmi hasičmi. V celej Prievidzi boli len dvaja v hasičskej jednotke. Klampiar, Nándor Löwy jeho konkurencia tiež klampiar Spitzer. Löwy sa stal závozníkom, čo bolo veľmi dobré, pretože mal rôzne známosti. Patril k nim aj Štefan Wunder, ktorý vlastnil veľkoobchod s potravinovým tovarom a bol jedným zo zásbovateľov tábora.  Najmenej raz za týždeň sme boli v Prievidzi u Wundera a niekedy aj u Kardoša, druhého veľkoobchodníka, ale on sa nechcel veľmi angažovať, mal strach. Wunder bol veľmi kresťansky orientovaný, bol aj funkcionárom v katolíckej organizácii, Orol. Návšteva Wundera vyzerala asi takto: v predu bol obchod a vzadu boli obchodné miestnosti a sklad. My sme prichádzali zo zadu a viac menej pololegálne sme nakladali tovar. Väčšina vecí prechádzala účtovaním, ale vždy sme nakladali aj veci, ktoré sa na čierno pašovali. Pamätám sa, raz sa nám podarilo priniesť do tábora celú bedničku sardiniek. To bolo také obzvláštnenie jedálnička, inak stravovanie bolo veľmi skromné. Občas sme dostali aj nejaké to mäso aj to pololegálne sa privážali tie telatá. Považujem za jeden z tých zázrakov, ktoré sa stali, že sa nám to vždy prepieklo.

Ako závozník som zažil aj jednu veľmi, veľmi nepríjemnú udalosť. Löwyovci mali tri deti – Alfréda, Paľka [Pavol] a ešte jedno dievčatko. Paľko a Alfréd sa zachránil, ale to dievčatko odviekli do Poľska. Ich matka ma nemohla ani vidieť, pretože hneď začala revať „Ty si tuna a moje dieťa je preč!“ Nezniesla kamarátov svojej dcéry, s tým sa nedalo nič robiť. Tak som sa snažil nechodiť jej  na oči, čo bolo ťažké, pretože som jej manželovi robil závozníka.

V Novákoch sa sformovala ilegálna komunistická organizáciu. Dalo by sa povedať, že ju viedli bratia Hagarovci [František Hagar a Jozef Hagar – pozn. red.]. Tí utiekli a vytvorili na Vtáčniku poloilegálnu organizáciu, pretože ju prenasledovali len tak naoko, pred Nemcami. V skutočnosti to bola dosť veľká organizácia. Podporovali ju ľudia z okolitých obcí, nosili sa im aj potraviny. Aj ja som chodil z tábora ilegálne na Vtáčnik. Cez tábor tiekol potôčik hore až na Vtáčnik a okolo potôčika sme v noci chodili hore. Pod ostnatým drôtom sme urobili dieru a v noci sme vynášali potraviny. K táboru prišli spojky a im sme predávali balíky. Okolo tábora bola dosť veľa zelene, vysoké stromy a tam sme im to predávali. Samozrjeme niektorí väzni nám to vyčítali, ale my sme im to vysvetľovali, že mi v tábore ešte niečo máme, ale oni nemajú nič, takže je našou povinnosťou pomôcť im. Na Vtáčniku pôsobila aj Hornonitrianska partizánska brigáda bratia Hagarovci, František Mišeje. Ja som robil spojku medzi táborom a partizánmi. Pamätám sa ako keby to bolo dnes. V máji 1943 som šiel s tábora okolo riečky hore až na Vtáčnik, vyviedli ma až úplne hore. Bol krásny deň a ukázali mi tábor, bolo vidieť všetky tri objekty tábora. Strechy boli z térového papiera a slniečko ich krásne osvetľovalo. Bol to pohľad za všetky peniaze. V noci som prišiel do tábora a priniesol som správu, že druhú zimu neprežijeme v tábore, pretože v roku 1944 bude povstanie 2.

Vedenie tábora o našich nočných výletoch vedelo. V 1942-m sme chodili popod ostnatý drôt a po Stalingrade 24 v roku 1943 sme si už obstarali klúč od brány. Pretože po Stalingrade tieklo do topánok aj gardistom 25 a už neboli tak prísni a tvrdí. Zvlášť jeden gardista sa angažoval, nie verejne ale skryto, aj kľúče nám dal. „Ale musíte len v noci vychádzať, nie cez deň!“ V strojárskej dielni sme si vyrobili kľúč a dostali sme sa normálne von. V roku 1943, pri treťom tábore bola vytvorená židovská stráž, tak sme už nemuseli chodiť pod plotom a na čierno.Veliteľom Nováckeho tábora bol Polhora, ktorý po vojne utiekol. Chytili ho v Rakúsku a odsúdili ho. Jozef Polhora, fešák v gardistickej uniforme. Po Stalingrade ho vymenili, pretože sa aj gardistické hliadky menili na žandárske. To bola tá alibistická politika Slovenskej fašistickej vlády. Žandári nám šli často na ruku, nevšímali si, keď sme šli z tábora, už to bolo lepšie.

Tábor bol prakticky oslobodený Slovenským národným povstaním, 28. augusta 1944 a tým skončila aj novácka éra. Časť bývalých väzňov nás nastúpilo do Nováckej jednotky. Vedúcim jednotky sa stal prievidzký profesor Imrich Müller. Po vojne nemal dobrý osud, pretože v päťdesiatich rokoch bol prenasledovaný. V prvých dňoch povstania mnoho z nás padlo pri Baťovanoch. Neviem, či to bol vplyv antiseminizmu, alebo nás Židov považovali za najobetavejších vojakov, ale ocitli sme sa v prvej línii. Ja som tam našťastie nebol, pretože som ešte mal prácu v tábore. Keďže sme nemali vojenskú prípravu preradili nás do vojenského prípravného tábora v Hiadly [obec Hiadel]. Po páde povstania sme sa pridali k Jegorovovej brigáde, žili sme v zrube nad Pohronským Bukovcom. V zrube nás bolo desať, dvaja ruský parašutisti Nikolaj Galkin a Jevgenij Jonuv. Jonuv bol Čuvaš a  Galkin bol pôvodne Sibíran, ale považovali sme ho za Rusa. Boli tam aj dvaja Francúzi, Janko Brada z Banskej Bystrice, zhodou okolností môj kamarát. Bývali v Banskej Bystrici v štvrti zvanej Hušťák, priamo na Hrone. Vlastnili obchod so železom, Braunovci. Až po vojne si zmenili meno na Brada. Janko Brada prežil, bol som s ním po vojne a myslím že sa vysťahoval do Izreala.

Z Bukovca nám nosili sedliaci a sedliačky chlieb, slaninu, vajíčka a maslo. Oni nás praktricky živili. Chodili sme ale aj na prepady. Pamätám sa na jeden prepad, kedy to bolo veľmi nahnuté. Dostali sme hlášku, že okolo desiatej večer pôjde kolónia Nemcov z Brezna na Banskú Bystricu. Tak sme ich prepadli. Došlo k prestrelke, ale Nemci si vyžiadali svetlicami pomoc z Banskej Bystrice a museli sme ustúpiť. Mne sa podarilo ujsť po hrebeni. Niekedy vo februári, myslím že 28. februára 1945 sme prišli do Mýta pod Ďumbierom. Dozvedeli sme sa, že toto územie už je oslobodené. Ubytovali nás jednotlivo po domoch. Zažil som aj jeden dobrodružný príbeh. Pridelili ma na povalu k jednej starej žene. Na povale bola slama a seno, kedže som bol na smrť unavený rýchlo som zaspal. Keď som sa prebudil nadomnou stál sedliak s vidlami. Veľmi mi do smiechu nebolo, ale napokon všetko dobre dopadlo. Z Mýta pod Ďumbierom sme šli pešo do Popradu a tam našu bojovú jednotku rozpustili. Tým pre mňa skončilo povstanie. V Poprade som nastúpil do tlačiarní, radovali sa, že prišiel sadzač. Moja prvá práca bola sadzať mobolizačnú vyhlášku. V Poprade som bol len mesiaca, pretože hneď ako som sa dozvedel, že matka prežila vybral som sa do Prievidze.

Brat bol ročník 1920, takže v roku 1939 musel narukovať do takzvanej „kóšer roty“, ktorá pôsobila na východnom Slovensku. Brat sa dostal do tábora, ktorého veliteľom sa stal bývalí prievidzký starosta Anton Adamic, invalid z prvej svetovej vojny. Keď prišiel brat do tábora a uvidel na zozname meno Gubitsch Ervín nechal nastúpiť celý tábor chlapcov a zakričal: „Gubitsch vystúpi! Pozrite sa, to je syn najslušnejšej židovskej rodiny v Prievidzi.“ Starosta Adamic ho urobil kantínskym, nebol deportovaný a tým pádom sa zachránil. Minister  národnej obrany Ferdinant Čatloš sa ujal židovskej pracovnej roty 26. Napriek tomu že sa ich snažili likvidovať, tak sa hovorí, že on zachránil rotu pred deportáciou. Odmietol ich deportovať, argumentoval tým, že sú to vojaci. Po absolvovaní vojenčiny ich previedli buď do Nováckého tábora, alebo do pracovného tábora v Seredi 27.

V roku 1942 sa brat dostal do nováckeho tábora. Zaradili ho ako syna kníhtlačiara do kartonážnej dielne a práve v kartonážnej dielni sa stala zaujímavá udalosť. V ´43-ťom roku, po Stalingradskej bitke prišla z Bratislavy, z ministerstva vnútra delegácia. Delegácia sa skladala z členov ministerstva vnútra, vedúci delegácie sa volal Pečúch [Július Pečúch]. Prišli asi čuchať, čo si myslia Židia o riešení židovskej otázky. Pečúch prišiel k bratovi a spýtal sa: „Čo bude s nami po vojne?“ Brat akurát pracoval na kartonážnom stroji, ktorý spracovával papundekel [lepenka]. Neodpovedal mu, ale nakreslil na ten papudekel srp [kosák] a kladivo. Pečúch sa ho znova opýtal: „No a čo urobíte s nami?“ Brat odpovedal: „Obesia vás!“ Tak z toho bol veľký poprask v tábore, každý si myslel, že zoberú brata a obesia jeho, ale nestalo sa nič. On mal sklony vydávať sa za hrdinu. Brat zostal v tomto zmysle hrdinom nováckeho tábora. To už bolo v roku 1943, po Stalingrade. Po oslobodení tábora sa pridal tiež k partizánskej jednotke a po vojne sa vrátil domov. Neboli sme spolu v jednotke, nevedeli sme o sebe, až po vojne.

Matka prežila, ale otec zomrel v horách v jej náručí. Skrývali sa v chate nad Horným Jelencom. Otec mal cukrovku a omrzli mu nohy, dostal gangrénu... Pochovaný je nad Horným Jelencom, nechceli nám povoliť exhumáciu. Úrady žiadal za vydanie povolenia päťdesiattisíc korún a ja som nemal ani päťtisíc, nie ešte päťdesiattisíc korún. Tak sme si povedali s bratom: „Obaja sme boli partizáni, otec zostane ležať v horách!“

Po válce

Mama zostala žiť v Prievidzi, v roku 1946 bola už na tom po zdravotnej stránke veľmi zle a v júni aj zomrela. Pochovali sme ju v Prievidzi na židovskom cintoríne, ktorý bohužial už zlikvidovali. Židovský cintorín bol na ceste smerom na Handlovú. Keď som tam bol naposledy, tak tam stál ešte dom smútku, ale hroby už boli zlikvidované. Pochovával ju niekto z prievidzkej náboženskej obce, pretože po vojne sa židovská obec obnovila. Vrátilo sa nás asi štyridsať, ale potom sa všetci vysťahovali do Palestíny. Už ani neviem prečo som sa tiež nevysťahoval. Nemali sme ani prostriedky a tam sa sťahovali skôr ľudia, ktorí mali poschovávané prostriedky, alebo mali zlato, ktoré speňažili. My sme mali schované akurát doklady.

V Prievidzi nám pridelili malú izbietku s kuchyňou. Nastúpil som do tlačiarne Patria ako sadzač. Mal som taký detský sen, ako sadzač som chcel študovať tipografiu v Lipsku, pretože Lipsko bolo najväčšiou tipografickou veľmocou v Európe. Vedel som, že je to len sen a nemôžem sa tam dostať, tak som prijal miesto v Prahe. V 1945-tom som sa teda na korbe nákladného auta Carpathie vybral do Prahy. Heumanovci, majitelia marmeládky mi dali adresu, kam mám ísť. Kupodivu som tam trafil veľmi jednoducho. Dostali sme izbu v Prahe III. Na ulici Liliová. Bývali sme tam traja. Ja, syn Heumanovcov a ešte jedna žena. Heuman  sa potom vysťahoval, tak som zostal sám. Zamestnanie som mal blízko, len som prešiel cez dvor a už som bol v tlačiarni. Bolo to premňa výhodné, bral som 4500 korún [v novembri 1945 bola stanovená relácia koruny k zlatu na l Kčs = 0,0177734 g zlata – pozn. red.]. Bol som slobodný, do Národného divadla som to mal päť minút, do Stavovského divadla, na Vltavu som to mal tiež päť minút a na Betlehemské námestie som sa díval z okna, takže pre mňa to boli  krásne roky 1945 a 1946.

V roku 1947 som prišiel na liečenie do Karlových Varov a spoznal som tu svoju manželku, ktorá sem chodila na návštevy ku svojej kamarátke. Slovo dalo slovo a na Mikuláša 1947 sme sa vzali. Pridelili nám jednoizbový byt. Zamestnal som sa v tlačiarni. Nemal som problémy kvôli svôjmu židovskému pôvodu. Som komunikatívny človek, nemal som problém zaradiť sa do kolektívu. Športoval som hrával som stolný tenis. Podnik mal oddiel stolného tenisu, hneď ma prijali aj do družstva. Hrali sme aj krajský preboj. Už ani neviem ako ma vtiahli do funkcie krajského tajomníka. To bolo vo februári 1948 28. Komunistická strana pred februárom 1948 vytvorila tzv. funkciu ujezdných [obvodný] tajomníkov. Každý okres bol rozdelený na obvody. Bol to ohromný ťah Komunistickej strany, pretože sa dostala blízko k ľuďom. Ja som mal na starosti asi päť organizácií. Schôdze sa konali aspoň raz týždenne, niekedy aj dvakrát. Vo februári som sa zúčastnil aj tých februárových udalostí.

Nastúpil som do funkcie sekretára Okresného výboru KSČ. V tejto funkcii som bol päť rokov a potom som robil na Krajskom výbore ako referent kultúry. To je smutná kapitola môjho života, aj keď mám čisté ruky. Nemám ani štipku krvy za nechtami, ani ma neprenasledovali po revolúcii, pretože som sa choval normálne. Môžem sa s kľudným svedoním pozrieť na tých päť rokov, ale na druhej strane predsa to len nebol žiaden med byť sekretárom komunistiskej strany. Bolo tu dosť takých všelijakých komunistov, takže to bolo dosť ťažké. Mal som aj veľa nepriateľov. Napokon som musel odísť so svojej funkcie a robil už len sadzača v tlačiarni, odkiaľ som šiel aj do dôchodku.

Prežil som demokraciu ako spoločenské zriadenie, mal som za sebou partizánske hnutie a ilegálnu prácu komunistickú. Pre mňa to bolo samozrejmé, že som po vojne zostal komunistom. V pädesiatych rokoch ma vyrazili. Neprijal som to veľmi dobre, preto som sa snažil, aby ma prijali späť, čo sa mi napokon aj podarilo, ale potom 29 ma znovu vyrazili. Bol som pre nich príliš veľký demokrat.

Svoju manželku [Terézia Gubičová, rod. Schweitová] som povrchne poznal už z Hašomer Hacairu. Znova sme sa stretli tu v Karlových Varoch. Ja som prišiel do Varov na liečenie a zapáčilo sa mi tu. Dostal som tu prácu a pridelili mi aj byt. Manželka pochádzala z Levoče, ale po vojne stratila domov tak prišla za kamarátkou do Kraslíc. Zamestnala sa v závode Amati, ktorý vyrábal hudobné nástroje. Do Varov chodila k svojej kamarátke. Slovo dalo slovo a na Mikuláša 1947 sme mali svadbu. Svadba bola židovská, veľmi skromná. Zúčastnili sa na nej len manželkiny svedkovia a môj svedok Janko [Jan] Porges. Traja svedkovia a my. To bolo všetko. Manželka po svadbe najprv pracovala na okresnom výbore a po roku dostala miesto na základnej škole. Učila na prvom stupni.

Narodili sa nám dve deti. V roku 1949 dcéra Tatiana a v 1950-tom syn Igor. Obe naše deti pracujú ako učitelia. Tatianna sa vydala za pána Koskuba, ale rozviedli sa. Nebolo to podarené manželstvo. Narodila sa im dcéra Lenka. Tatiana a Lenka žijú so mnou v jednom byte. Igor sa oženil s dievčaťom z Kutnej Hory. Má dcéru Danielu a syna Štefana. Daniela pracuje v Karlových Varoch jako kúpeľná sestra a Štefan študuje v Plzni archeológiu.  Igor je riaditeľom základnej školy v Nejdeku. Igor je typ človeka, ktorý nevyhľadáva žiadne konflikty, skôr naopoak snaží sa všetko riešiť chladnou hlavou. Tatiana tiež. Moje deti nikdy nemali žiadne konflikty ani v škole, ani teraz.

S manželkou sme mali predplatné do karlovarského divadla. Chodili sme aj na rôzne zábavy. Manželka moc veľká tanečnica nebola, ale ja som rád tancoval. Bol som aj veľký športovec, preto som aj deti viedol k športu. Dcéra napokon vyštudovala aj telovýchovu, ale učí aj češtinu. S manželkou sme nedodržiavali žiadne židovské tradície. Naše deti vedia, že sú Židia, ale o židovstve nevedia nič. Mali sme Vianoce, ale len tak symbolicky. Na veľké sviatky zvyknem chodiť do modlitebne, pretože sa musí zísť desať ľudí na modlenie, minjan [minjan: modlitebné minimum desiatich mužov vo veku nad trinásť rokov – pozn. red.], a keď sa nezídu, tak ma volajú.

Bol som rád, že vznikol štát Izrael a Židia z celého sveta budú mať domovinu. Ja som sa cítil národnostne Slovákom. Židovstvo bolo na druhom mieste. Mal som priateľov z katolícko kresťanských kruhov, takže o kresťanstve som toho vedel pomerne dosť. Samozrejme, cítil som sa byť Židom, v mladosti som to aj pestoval, však som bol aj v Hašomer Hacair, ale v dospelosti ma to prestalo baviť. Vytvoril som si jedno heslo: „Jednej vojny mám dosť, nechcem prežívať druhú!“ Nikdy som nebol v Izraeli. Vo svojom voľnom čase sa zaoberám históriou, píšem svoje spomienky, úprimne povedané, rád by som ich vydal.  

Glosář: