Katarina Lofflerova

Katarína LöfflerováSlovakia

Löfflerová Katarína
(rod. Vidor Katalin)
Bratislava
Slovensko
Interview pripravil: Korčok Martin
Dátum: jún – september 2004

Pani Löfflerová žije so svojou dcérou a zaťom v srdci Bratislavy, v jednej zo starých budov, ktoré ešte dýchajú dobou dávno minulou. Byt je zariadený starým nábytkom. Izbu pani Löfflerovej zdobia knihy, obrazy a podobizne obľúbených politikov, ako cisára Františka Jozefa, T. G. Masaryka a Václava Havla. Pani Löfflerová je napriek vysokému veku čulá, denne chodí na prechádzky do mesta. Interview vzniklo počas štyroch sedení. Na otázky odpovedala otvorene a zrozumiteľne, ba navyše nevynechala ani veselé príbehy. O priebehu dvoch predchádzajúcich manželstiev ale nechcela hovoriť. Toto jej želanie sme samozrejme rešpektovali v plnej miere, preto sme otázky súvisiace s touto etapou jej života vynechali.

O prastarých rodičoch neviem veľa rozprávať. Voľakedy to nebolo tak ako teraz, že okolo mňa žije mnoho osemdesiatnikov, ba čo viac, ja sama mám už viac ako deväťdesiat rokov. V čase mojich prarodičov šesťdesiatroční už nežili. Teda vtedy, keď som ja prišla na tento svet, už ani jeden z nich nežil.

Rodina môjho otca pochádzala z obce Veľký Meder (Nagymegyer), kde žili už aj moji prastarí rodičia a potom starí rodičia [Nagymegyer – obec v Komárňanskej župe, v r. 1910 mala 3600 obyvateľov. Po Trianone bola pričlenená k Československu – pozn. red.].

Na začiatku storočia bola v móde veľká rodina, v každej bolo veľa detí. Ani naša nebola výnimka. Starý otec z otcovej strany, Ignác Weisz, mal dvoch bratov. Najstarší, Maximilián Weisz, sa učil za advokáta. Žil v Komárne, vtedy mal ešte priezvisko Weisz. Najmladší z bratov, Móric Weisz, sa ako lekár usadil v Győri. Dievčatá, ktoré boli v rodine, sa povydávali. Ich priezviská neboli pomaďarčené. V období rakúsko-uhorskej monarchie bolo skoro na dennom poriadku, že si niekto menil priezvisko. Mnohí si ho pomaďarčili. A čo sa usialo neskôr? Vnúčatá si ich zase poslovenčili. Sestry, ako viem, boli vydaté v Kaposváre. Ja sa pamätám iba na jednu veľmi starú tetu. Vtedy mohla mať okolo 50 rokov. Už neviem, ako sa volala, neudržiavali sme s nimi kontakt, my sme žili tu v Bratislave, ďaleko od nich.

Môj starý otec, Ignác Weisz, skúšal všeličo, ale bol jediný z rodiny, ktorému sa nikdy nič nepodarilo. Putoval z jedného mesta do druhého a v každom z nich sa mu narodilo dieťa. Preto sa mohlo stať, že môj otec, Jozef Weisz, sa narodil v Budapešti. Jeho mladší brat, Oto, uzrel svetlo sveta vo Viedni a najmladší brat, Vojtech, zas vo Veľkom Mederi. Nijako sa mu nedarilo. Rodina používala priezvisko Weisz, ale keď sa chlapci chystali na maturitu, svoje priezviská si pomaďarčili. Tak sa stalo, že starí rodičia boli ešte Weiszovci, ale traja chlapci sa už volali Vidorovci. Moje dievčenské meno je teda Katarína Vidorová. Na starého otca z otcovej strany sa veľmi nepamätám, bola som malé dieťa, keď v roku 1919 zomrel.

Moja stará mama z otcovej strany, pani Weiszová (rod. Abelesz Štefánia), bola nesmierne podarená. Mali sme ju veľmi radi. Ako vdova žila u svojej najstaršej dcéry Etelky, ktorá sa vydala do Kaposváru. V tom čase ešte neexistoval dôchodok. Každé dieťa jej preto posielalo mesačne istú sumu. Táto starká každý rok prišla k nám do Bratislavy a zostala u nás mesiac. Maximálne sme si rozumeli. Bola veselá, trochu moletnejšia. Dokonale ovládala maďarský, nemecký a francúzsky jazyk. Pochádzala zo zámožnejšej rodiny, mala aj vlastnú učiteľku francúzštiny. Keď sa zdržiavala u nás a túlali sme sa po meste, vždy mala pri sebe ceruzku a malý blok, do ktorého si písala poznámky. Spýtala som sa: „Starká, čo to píšete?“ „Jój, dieťa moje, veď teraz sa učím po slovensky. Ak prídem o rok, chcem zase vedieť viac.“ Nápisy v meste boli všade trojjazyčné, slovensko – maďarsko – nemecké. Keď bolo niekde niečo vypísané či vyvesené, aj to si prečítala a odpísala. Nakoniec, po viacnásobnej návšteve u nás to skončilo tak, že rozumela hovorovej reči. Pravdaže, vtedy sa v Bratislave ešte málo rozprávalo po slovensky, ale ona rozumela. Veľmi, veľmi sme si ju obľúbili. Keď som chodila do školy ja, školstvo malo úplne inú štruktúru ako dnes. Sem-tam sa konali aj študentské bály. Raz prišla aj starká, keď bývala práve u nás. Obyčajne som chodievala s rodičmi, ale oni mali tej zábavy dosť už o polnoci. Hovorili- „No, Katka, už poďme, ideme domov.“ Ja som bola pravdaže celá zúfalá, mala som vtedy 14-15 rokov. Navyše, ani sme nemohli odísť domov, preto som začala plakať: „Nie, nie, zostaňme ešte chvíľu.“ Vtedy sa ozvala moja milovaná starká z Kaposváru: „ Vy len choďte pekne domov, nestarajte sa, ja tu s ňou zostanem veľmi rada, mne sa tu páči. Ja potom prídem aj s Katkou.“ Moja zlatá starká veru vydržala so mnou do rána do tretej, až vtedy sme sa pobrali domov. Samozrejme, odprevádzali nás aj chlapci, preto náš príchod nebol práve najtichší. Rodičia sa zobudili, starkej vynadali, že sme tam zostali tak dlho. Vtedy mi pošepkala do ucha: „Je lepšie, ak vynadajú mne, ako by si mala dostať ty.“

Z matkinej strany som stará bratislavčanka. Môj starý otec z matkinej strany – kde sa narodil, to vám neviem povedať, ale – žil tu, v Bratislave, už ako mladík. Volal sa Gyula Hahn. Neviem nič o tom, čím sa živil, akú školu skončil, lebo som mohla mať 8-9 rokov, keď zomrel. Nepamätám sa, že by sme to v našej rodine nejako zvlášť preberali. Moja stará mama, pani Hahnová, rod. Ida Singerová, bola tiež rodáčka z Bratislavy. Bola jediná dcéra svojich rodičov. Moji starí rodičia mali tri dcéry, medzi nimi bola aj moja mamička, ktorá chodila spolu so svojimi sestrami do školy už tu. Najstaršia sa volala Etelka Hahnová, prostredná bola mama, Anna, a najmladšia sa volala Emma. Všetky žili tu, každá bola vydatá a každej sa narodili deti. Bolo nás dosť veľa. Teta Etelka mala dve dcéry a moja mama tiež. Bola som to ja moja mladšia sestra. Na veľkú radosť našich starkých sa najmladšej sestre narodil syn. Hovorievali: „ No, konečne máme aj chlapca v rodine.“ Už aj on zomrel. Spomedzi bratancov a sesterníc už nežije nikto, len ja.

Ani jedna naša rodina nebola ortodoxná. V roku 1871, ak ma pamäť neklame, vznikla neologická náboženská obec v Maďarsku. [Židovské náboženské obce sa rozčlenili na ortodoxné a neologické po kongrese v roku 1868-1869. Náboženské obce status quo ante po roku 1871 predstavovali samostatnú líniu. – pozn. red.]. Veruže, dosť rýchlo získvali neologické obce svojich veriacich, a hovorí sa, že vďaka tomu, že Židia, ktorí tu žili, sa snažili čím skôr splynúť s okolitým obyvateľstvom a žiť podobným životom ako oni. Práve preto museli viesť modernejší spôsob života ako ortodoxní Židia. Každý z našej rodiny bol člen neologickej náboženskej obce, či už z matkinej alebo otcovej strany. Znamenalo to, že boli síce veriaci, ale menej prísni ako ortodoxní. Vo veľkej miere to zapríčinila skutočnosť, že najznámejší rabín v Bratislave bol Chatam Sofer [pozri bratislavská ješiva], ktorý, ak sa na to pozeráme dnešnými očami, bol najortodoxnejší z ortodoxných.

Moji starí rodičia z Bratislavy (z matkinej strany) mali v domácnosti pomocníkov. Bývali na Michalskej ulici, tam, kde bola cestovná kancelária Ruefa. Tu mala pobočku jedna viedenská konfekčná firma pána N. Nuemanna. Pobočku firmy viedol môj starý otec. Tento obchod patril kedysi medzi veľmi elegantné obchody s pánskou konfekciou. V jeho blízkosti aj bývali. Byty sa nachádzali vo vnútornom dvore. K vedľajšiemu domu bola pristavaná kaplnka sv. Kataríny, ktorá pochádzala zo 16. alebo 14. storočia, už neviem presne. Mnoho mladých ľudí sa tu obrátilo. Raz sa starkej spýtalo akési mladé vidieske dievča, či nevie o nejakom mieste v dobrej rodine, lebo by sa tu chcelo usadiť. Bolo by vraj veľmi šťastné, lebo denno-denne by mohlo chodiť do kaplnky. Stará mama odvetila, že hneď teraz môže nastúpiť k nám. A skutočne, kým starká žila – pretože starý otec medzitým zomrel – toto mladé stvorenie, ktoré sa pôvodne chystalo za mníšku (nakoniec už ani nebola taká mladá), zostalo pri starej mame šťastné a spokojné, lebo kaplnka bola vždy otvorená.

Ozajstných priateľov moji starí rodičia nemali. Mali síce svojich známych, ale okrem divadla alebo koncertov nikam nechodili, kaviarne nenavštevovali. Veľmi tvrdo pracovali v obchode, ktorý každý deň zatvárali večer o siedmej. V sobotu a nedeľu otvárali už o ôsmej a končili naobed. Aj stará mama pomáhala, okrem domácich prác sedávala v pokladni. Veľmi veľa pracovali.

Nikdy nerozprávali o svojom detstve. Nebývali sme spolu, veď každá ich dcéra bývala inde. Aj výchova bola akási iná ako dnes. Moja vnučka ma pokojne pozdraví „čau“. My všetci, vnuci a vnučky, sme denno-denne museli prísť k starkej a povedať „ruky bozkávam.“ Nielen, že sme to povedali, ale ruku sme jej aj skutočne pobozkali. To bolo celé a mohli sme ísť. Tento obrad sme museli podstúpiť každý boží deň a aj sme to poctivo robili. Bratislavská starká bola nesmierne prísna, ale aj voči sebe. Ak na to pomyslím teraz, po rokoch, uvedomujem si, že práve kvôli tomu sme ju nemali veľmi v láske. Je pravda, že na nás dávala veľký pozor, aj svojim dcéram vo výchove radila. Dnes už vidím, že to nebola až taká zlá výchovná metóda.

V tej dobe nebolo zvykom, aby moji rodičia rozprávali o živote svojich rodičov. Absolútne ich rešpektovali. V tom čase osobitý názor neexistoval. Ak otec alebo mama povedali, že je to tak, potom pre mňa bolo prirodzené, že to aj v skutočnosti platilo. Ani som o tom nemusela rozmýšľať, no nie preto, lebo by na to nebola príležitosť, ale jednoducho to nebolo zvykom. Po vojne, keď som sa vrátila, moji rodičia už nežili. Nemala som nikoho. Bola som vydatá. Žila som tu už pol roka, ale nemala som si čo obliecť. Staré obchody už začali otvárať, postupne sa zlepšilo aj ich zásobovanie tovarom. V strede mesta bol obchod s látkami, kam chodievala kedysi aj mamička nakupovať. Majitelia obchodu stáli vo dverách a lákali, takpovediac „lapali“ zákazníkov. Keď som išla okolo, opýtala som sa jedného z nich na nejaké látky. „Poďte, pozrite sa.“ Ten prvý dostal z Rakúska prekrásny tovar. Vošla som dnu, peniaze som mala. Chcela som si dať ušiť kostým. V živote som si nekupovala látku sama, vždy som bola s mamičkou. Preto som nebola schopná si vybrať a poprosila obchodníka o radu. Poradil, dokonca mi dal aj adresu krajčíra.

Môj otecko, József Vidor, sa narodil v Pešti v roku 1882. Podľa rodinných tradícií tam chodil aj do školy – absolvoval obchodnú akadémiu [pozri obchodné školy]. Keďže bol mimoriadne nadaný, po maturite sa zamestnal v banke. Budapeštianska banka, kde nastúpil, otvorila aj tu v Bratislave svoju pobočku. S jeho prácou boli natoľko spokojní, že ho, vtedy 23-ročného mladíka, vymenovali za vedúceho pobočky, čo sa v tom čase považovalo za začiatok veľkej kariéry. Súdiac podľa fotiek z mladosti to bol celkom fešný chlapík, navyše bol veselý, príjemný a vtipný. S mamičkou sa zoznámili tu v divadle. Ona a jej súrodenci pravidelne chodili na každé väčšie predstavenie. Z tejto známosti sa napokon vykľulo manželstvo. Mamička bola absolventka bratislavskej strednej dievčenskej školy.

Ja som sa narodila na Grösslingovej ulici (v Bratislave) v roku 1910. Dnes sa táto ulica volá Medená. Náš dom vtedy ešte patril medzi novšie, hovorievalo sa, že máme moderný byt, lebo tam bola aj kúpeľňa. Počas prvej svetovej vojny vydali nariadenie, že ak je manžel živiteľ rodiny a zároveň vykonáva vojenskú službu, istý čas –neviem dokedy- nemusí za byt platiť. Kým bol otecko preč, naozaj sme neplatili nájomné. Majiteľka domu napriek tomu dala mamičke výpoveď, museli sme sa vysťahovať a opustiť byt. Mama vyhlásila: „V poriadku, keď treba, tak odídeme.“ V skutočnosti jej to bolo veľmi ľúto, ani nevedela, kam a na koho sa obrátiť, čo má robiť. Medzitým sa otcovi podarilo vrátiť domov a povedal si, že tu nezostaneme a nájdeme si niečo iné. Stretol svojho priateľa, ktorý mal vlastný dom na Tobruckej ulici – vtedy sa ešte volala Rojková – a tam sa práve uvoľnil jeden štvorizbový byt. Jeho obyvatelia emigrovali, čo ešte vtedy nebolo celkom v móde, opustili Bratislavu. Hneď v ten večer odovzdal majiteľ rodičom byt, a tak sme sa tam v roku 1916 nasťahovali.

Môj otecko narukoval v Bratislave (počas prvej svetovej vojny). Boli tu honvédi z 13. a 42. pluku. Otec bol v trinástom a s prvým vojenským útvarom ho vzápätí poslali na front do Przemyślu [v Galícii – pozn. red.]. Przemyśl bol ešte vtedy súčasť Poľska, ktoré patrilo Rakúsku a nachádzal sa pri ruských hraniciach. Bola tam dosť schátralá pevnosť [túto pevnosť v roku 1874 prestavali na opevnený hrad – pozn. red.].

Od začiatku septembra až do 9. októbra 1914 túto pevnosť obliehala ruská armáda, ale napriek veľkým stratám na ľudských životoch sa im nepodarilo dobyť ju. 11. novembra ju druhýkrát obkľúčili. Toto obliehanie trvalo do 22. marca 1915, dovtedy, kým sa obrancom neminuli potravinové zásoby. Vtedy na príkaz vyššieho veliteľstva pevnosť vyhodili do vzduchu a po zničení vojenských zásob hrad nechali napospas nepriateľom. 3. júna 1915 po niekoľkých dňoch obliehania maďarskí honvédi znovu obsadili hrad. Zdržali sa tam dosť dlho. Raz podvečer, keď sa už vojaci z pevnosti mohli slobodne pohybovať – tu nasleduje jedna zo zábavnejších historiek zo života našej rodiny – zišiel otecko dolu do mesta. Vošiel do jedinej banky, ktorá tam bola a vyhľadal riaditeľa. Predstavil sa ako jeho kolega, ako vedúci bankovej pobočky v Bratislave. Riaditeľ sa náramne potešil návšteve a pozval otca na večeru. Môj otec bol celkom vášnivý kartár, a tak si sadli ku hre. Domáci ho pozvali, nech príde aj inokedy, budú sa vraj tešiť, ak ich opäť navštívi. Po uplynutí niekoľkých dní otec znovu prišiel, zase hrali karty. Pri nasledujúcej návšteve už boli traja, lebo riaditeľ przemyślovskej banky pozval aj svojho priateľa. Domnievam sa, že vtedy už mohli hrať preferans [Préférence – kartárska hra, pri ktorej sa používajú maďarské karty – pozn. red.] alebo dolníka. Dobre sa navečerali a výborne sa zabavili. Otcovi sa končila vychádzka okolo polnoci, dovtedy sa musel vrátiť do pevnosti. Kým však bol na večeri, Rusi obsadili pevnosť, už sa tam nemohol vrátiť. Iba horko – ťažko sa mu nakoniec podarilo sa vrátiť (do Bratislavy). Na ceste domov sem-tam natrafil na rakúsko – uhorské armádne jednotky, ktoré si ho iba odovzdávali. Raz sa mal prihlásiť tu, inokedy tam. Nakoniec, po dlhšom čase sa mu predsa len podaril návrat domov. Otecko hovorieval, že mu život zachránili karty. K tomuto príbehu treba dodať, že otcovia mnohých mojich spolužiakov – prvákov, ktorí boli rovesníci môjho otca, sa nevrátili, padli do zajatia. Ak aj dokázali vydržať podmienky v zajateckom tábore a po rokoch sa vrátili domov, už dávno existovala Československá republika. Ak nevydržali, zomreli.

Vojna pokračovala ďalej. Otca, vzhľadom na jeho zásluhy, pridelili k domácemu vojsku. Tieto zásluhy otec nezískal na fronte, ale na domácej pôde. Vtedy sa totiž uzatvárali vojnové pôžičky a jemu sa podarilo získať od známych v banke i v ostatných podnikoch veľké hodnoty. Na hradenie vojnových výdavkov boli v období rokov 1914 a 1918 osemkrát vydané dlhodobé tzv. vojnové úpisy. [Pozri vojnové úpisy v rakúsko-uhorskej monarchii – pozn. red.]. Medzi inými tu bola veľká továreň Stollwerck [Franz Stollwerck v roku 1839 v meste Kolín zahájil výrobu cukroviniek. Po jeho smrti synovia, piati bratia, pod názvom Gebrüder Stollwerck, naďalej zveľaďovali firmu, ktorá sa v roku 1902 pretvorila na akciovú spoločnosť. Bratislavskú továreň založili v roku 1839 dvaja bratia Stollwerckovci. Jej pôvodný názov bol K. K. Österreichisch-Ungarisch Hof und Schokoladenfabrik. V roku 1948 bola formálne znárodnená, celá jej výrobná náplň bola preorientovaná na výrobu sladkostí s obsahom čokolády. - pozn. red.], ďalej továreň Patrónka [založená v roku 1870, niektoré pramene uvádzajú rok 1868 alebo 1872], viedenskou súkromnou firmou György Roth a spol. [Georg Roth et Co. Sídlo firmy sa nachádzalo mimo územia Uhorska. Dcérsky podnik v Bratislave bol založený na uspokojovanie vojenských potrieb – streliva pre rakúsko – uhorskú armádu. Počas prvej svetovej vojny, v roku 1915 tu bolo zamestnaných 3000 ľudí. V roku 1918 sa podnik osamostatnil a dostal nový názov – Pozsonyi J. Roth Pozsonyban. V roku 1928 patril medzi najväčšie podniky s podobným zameraním. V prvom rade sa zamerali na vojsko, resp. na športové strelectvo, pre ktoré vyrábali náboje. – pozn. red.] a továreň Dinamit [Jeden z najstarších chemických podnikov na Slovensku. Založil ho v roku 1873 pod názvom „Dinamit Nobel“ švédsky vynálezca Dr. Nobel, ako jeden z jeho podnikateľských aktivít, ktoré sa nachádzali v celej Európe. Firma bola znárodnená v roku 1948. – pozn. red.]. Otcovi sa podarilo nazhromaždiť také obrovské sumy, že uznajúc jeho zásluhy ho tu zamestnali. Aj do banky mal voľný prístup, ale len ako vojak. Po smrti Františka Jozefa (1916) na trón zasadol Karol IV. a jeho manželka, kráľovná Zita. Kráľovský pár prišiel v marci 1918 na návštevu do Bratislavy. Nalodili sa vo Viedni, v Bratislave vystúpili, ale zdržali sa tu len pár hodín a potom pokračovali do Budapešti. V Bratislave, samozrejme, usporiadali na ich počesť veľkú recepciu, vítali ich členovia rôznych organizácií. Na rohu námestia Vásártér [dnes sa volá Námestie SNP – Námestie Slovenského Národného Povstania – pozn. red.] boli zoradení rozliční debutanti. Môj otec, ktorého poverila banka, bol tiež medzi nimi. Mohla som mať vtedy osem rokov. Otec vyhlásil, že ma zoberie so sebou, aby som mohla vidieť na vlastné oči kráľovský pár. Bola som šťastná, že zblízka uvidím živého kráľa. Rabín Funk – žiaľ, už nemám svoje fotografie, lebo v druhej svetovej vojne mi zmizlo všetko, čo som mala, moji blízki a aj moje veci – tem stál a dal im svoje požehnanie. Sedeli v kočiari.

Moja mladšia sestra sa narodila v roku 1917 tiež tu, v Bratislave. Mala som sedem rokov, keď prišla na tento svet. Medzi nami bol sedemročný rozdiel, ktorý znamenal ohromne veľa a vždy som túžila po odplate, lebo ona bola bábätko, bola všetko a ja nič. Žiarlila som na vlastnú sestru. Staršia sestra mojej mamy raz prišla k nám na návštevu. Našla ma v bráne, ako sedím na zemi, okolo mňa hŕba hračiek. „A ty si sa sem ako dostala?“ „Ja odídem z tohto domu“ – odvetila som – „čakám na zlých ľudí, aby ma zobrali. Ja veru nezostanem v takom dome, kde neustále objímajú a bozkávajú iba to škaredé čierne bábätko.“

Napriek skutočnosti, že spočiatku som bola žiarlivá na mladšiu sestru, lebo každý sa venoval iba jej, neskôr sa náš vzťah zlepšil. Po ukončení štúdií sestra pracovala v oblasti kultúry vo vydavateľstve Nova. Bolo to maďarské vydavateľstvo. V roku 1938 sa vydala, samozrejme, podľa židovských obyčajov [pozri manželstvo, svadobné ceremónie]. Mladí sa usadili v Nitre [Nitra bola v zmysle trianonskej dohody pričlenená k Československu. – pozn. red.]. Predtým jej dvoril jeden lekárnik z Rožňavy. Rožňava zas podľa viedenskej arbitráže pripadla Maďarsku [aj Rožňava bola pričlenená k Československu, ale po viedenskej arbitráži na prechodné obdobie znovu patrila Maďarsku. Pozri: viedenská arbitráž. – pozn. red.]. Lekárnik sa vrátil domov, ale čoskoro sa u nás znovu objavil s tým, že by mal narukovať. Aj tu, aj tam (v Maďarsku) bude všeobecná mobilizácia, povedal, ale on sa vraj nestane maďarským vojakom, radšej odíde do Palestíny. Chcel sa oženiť s mojou sestrou a žiadal, aby ho nasledovala. Moji rodičia vyhlásili, napriek tomu, že to bol veľmi sympatický mladík, že nech sa najprv usadí v Palestíne, a keď bude všetko v poriadku, nech sa po moju sestru vráti. Tento sestrin nápadník mal veľmi dobrého priateľa, volal sa István (Štefan) Dukesz. Už dlhší čas dvoril jednej katolíčke. Potom prišlo obdobie, keď vydali zákaz stýkania sa so Židmi [pozri: Židovský kódex]. Dukesz zostal bez katolíckeho dievčaťa, lebo sa obaja báli. Moja sestra a Štefan sa navzájom utešovali. Utešovali sa dovtedy, kým sa nezosobášili. Mali šťastie, lebo ich manželstvo bolo jedno z najkrajších a najlepších, ktoré som poznala v mojom najbližšom okolí. Žiaľ, už ani jeden z nich nie je na tomto svete.

Sestre sa narodilo jedno dievčatko a chlapček. Dievčatko prišlo na svet cez vojnu. Ako sa zachránilo, to veru nie je každodenná záležitosť. Sestra utiekla do hôr za svojím manželom. Pod rúškou noci vlastné ročné dievčatko aj s postieľkou odtlačila k susedom. Suseda, ktorá bola kresťanka a učiteľka, mala sama štyri deti. Švagor a sestra žili v horách v otrasných podmienkach, ale vyhli sa deportácii. Keď sa skončila vojna a oni zišli z hôr, utrápení a vymrznutí, ihneď začali hľadať svoju dcérku. Dievča však nebolo nikde. Učiteľka ju zo strachu dala do sirotinca, lebo susedia sa jej vyhrážali, že po vojne ju obvinia, že otcom dievčatka je príslušník nemeckej armády. Sirotinec ale medzitým evakuovali. Dievčatko dostal jeden manželský pár, sedliaci, ktorí nemali vlastné dieťa. Veru, potrvalo chvíľu, kým sestra so švagrom našli svoju dcérku. Pochovali sme ju pred šiestimi týždňami. Synovec žije v Komárne (Slovensko), je poľnohospodársky inžinier a má dve deti.

Po skončení vojny sa mladšia sestra s rodinou vrátila do Bratislavy, ale neskôr sa odsťahovali na východ republiky. Švagra, ktorý bol slovenskej národnosti – bol advokát, ale nedokončil štúdiá, lebo sa oženil a musel živiť svoju rodinu – premiestnili do Hurbanova (Ógyalla), do oblasti obývanej Maďarmi. Tam im pridelil aj byt. Neďaleko Hurbanova, v Bajči, sa nachádzal jeden z najväčších a najvýznamnejších štátnych majetkov v republike. Môj švagor nebol člen strany (Komunistická strana Československa). Ako odborník pracoval na poste zástupcu riaditeľa. Sestra sa zamestnala v Čedoku [Čedok je najväčšia cestovná kancelária, ktorú založili v roku 1920 so sídlom v Prahe. Jej názov je skratka „Československá dopravní kancelář“. – pozn. red.], kde sa vypracovala na post vedúcej zahraničnej destinácie. Až do dôchodku žili v Hurbanove.

Moja sestra a švagor nič na svete nedodržiavali. Ak sa dobre pamätám, o židovstve sa u nás veľa nerozprávalo, ale ak ma pamäť neklame, švagor sa považoval za dobrého Žida, ale iba z etnického hľadiska. Ani svoje deti neviedli v tomto smere. Ich syn a dcéra žijú v zmiešaných manželstvách. Aj moja dcéra. V našej rodine je mnoho takých prípadov.

Bratislava bola postavená v podobnom štýle ako Budapešť, mala vyslovene vidiecky ráz a žilo tu asi 60 tisíc obyvateľov. Zrejme aj jej geografická poloha ovplyvnila skutočnosť, že sa tu neustále konali rôzne kultúrne podujatia. Umelci, ktorí cestovali na hosťovské vystúpenia z Viedne do Pešti, nech boli akokoľvek vychytení, sa tu zastavili aspoň na jeden večer. Dokonca aj sám Caruso [Enrico Caruso (1873-1921) - taliansky operný spevák (tenor(, v rokoch 1903-1920 člen Metropolitanu. – pozn. red.] tu vystupoval. Kultúrny život sa zintenzívnil hlavne vtedy, keď za prvej republiky postavili Redutu [pozri: prvá Československá republika]. Stavbu Reduty začali v roku 1914 a až v roku 1919 ju dokončili. Kvôli vojnovým udalostiam postavili iba prízemie, ktoré neskôr dokončili, čím vznikla veľká sála – dnešná filharmónia. Myslím si, že je to najkrajšia a najväčšia sála mesta a aj v tom období bola.

10 percent obyvateľstva Bratislavy boli vždy Židia. Tento fakt určite súvisel s existenciou ješivy, ktorá bola naozaj najslávnejšia v strednej Európe. Možno ju založil sám Chatam Sofer [pozri: bratislavská ješiva]. Neskôr, ešte v období Československa, získala ešte väčšiu slávu – mnohí sem prichádzali za štúdiom aj z iných krajín. Po prvej svetovej vojne, keď Bratislava čelila vlne prisťahovalcov – počet narodených detí bol veľmi vysoký, aj z vidieka sa sem mnohí prisťahovali – mesto už malo 130 000 obyvateľov, z toho bolo 15 000 Židov. V roku 1946 ich bolo 3500. V roku 2004, teda dnes, je ich v celej krajine len 2800. [Podľa údajov sčítania ľudu z roku 1930 žilo na Slovensku 136 737 obyvateľov izraelitského vierovyznania. Pri sčítaní ľudu boli štatistické údaje udávané podľa jednotlivých častí krajiny, preto máme údaje o počte Židov na Slovensku, Morave a v Čechách – z ktorých podľa súdobých údajov 44 019 (32,19%) sa prihlásilo k „československej“, 9 945 (7,27%) k nemeckej a 65 385 (47,81%) k židovskej národnosti. Spomedzi 2658 obcí a miest Slovenska malo 1435 usadlostí židovských obyvateľov. Najviac ich žilo v týchto usadlostiach: Bratislava (asi 15 000), Nitra (4358), Jahodná (4308), Michalovce (3955), Žilina (2917), Topoľčany (2459), Trnava (2445), Bardejov (2441), Humenné (2172), Trenčín (1619). Po viedenskej arbitráži zostalo na území Slovenska približne 90 000 Židov – pozn. red.]. V Bratislave ich je asi 600, ale nikto nevie presne. Bratislava, Košice a Jahodná patria medzi obce s najväčším počtom Židov. V menších vidieckych mestách a obciach Židia už skoro nežijú.

V Podhradí stála jedna prastará, ale veľmi vzácna ortodoxná synagóga. Bola rozsiahla. Žiaľ, hneď po vojne ju zbúrali, lebo jej múry neustále klesali. Pravda, stála na strmej ceste, ktorá viedla k hradu. Aj vlny Dunaja ju často obmývali. Tá naša, neologická synagóga, bola na Rybnom námestí. Táto budova bola jediná stavba v celom meste, ktorá bola postavená v maurskom slohu. Kostol bol nesmierne krásny. V období veľkých sviatkov, na Nový rok (Roš Hašana), na sviatok dlhého dňa (Jom Kipur) jeho múry div že nepraskali od množstva návštevníkov. Zaviedol sa preto predaj miesteniek, ktoré potom platili celý rok. Kostol bolo treba podporovať aj po materiálnej stránke. Keď boli veľké sviatky, vo dverách stál kostolník, ktorého úloha bola kontrolovať lístky. Musela som ho ukázať – lístok bol očíslovaný, nebol na meno. Teraz, ak dovolíte, by som povedala vtip, ktorý v tom čase koloval všade. Na dlhý deň trvá pôst 25 hodín, vtedy sa iba modlíme. Samozrejme, medzitým je aj prestávka. Túto využívali niektorí veriaci na vzájomné návštevy v ortodoxnej i v neologickej synagóge. Raz prišiel jeden veriaci z ortodoxného kostola a chcel vojsť k nám. Strážnik – kostolník ho vyzval: „Ukážte mi lístok!“ „Ja ale nemám lístok, prišiel som navštíviť tetu, sedí tam.“ Kostolník odvetil: „ Dávajte si vy pozor, tak sa mi zdá, že sa chcete pomodliť a nie ísť na návštevu.“

Mali sme výborného rabína, bol veľmi pokrokový. Volal sa doktor Funk. Vynikajúco rečnil, tak, že sa človeka chtiac – nechtiac zmocnila pobožnosť. My, mladé dievčatá sme sa tiež skoro celý deň zdržiavali v kostole a počúvali ho. Rabín kázal po nemecky. Aj v ortodoxnom kostole kázali po nemecky. Napriek tomu, že kázne sa prednášali v nemeckom jazyku, prevažná väčšina poslucháčov komunikovala po maďarsky.

V našom kostole bol aj organ. Náš kantor mal výborný tenor, navyše aj chór mu pomáhal. Človek teda naozaj nechodil do kostola z donútenia, ale preto, lebo sa tu cítilui veľmi dobre. Melódie z východu znejú skutočne veľmi pekne, chór a kantor ich spievali krásne. Keďže spev bol v príkrom rozpore s ortodoxnými predpismi a bohoslužbou, ktorú slúžili v ortodoxnej synagóge, ortodoxní tvrdievali, že my, neológovia, sme horší ako katolíci. Mali sme organ, ktorý nebol povolený a ešte niečo – my sme chodievali do kostola v topánkach a nie v papučiach [na sviatok Jom Kipur Žid nenosí kožené oblečenie, topánky. Veriaci v tento sviatok chodia dokostola v papučiach. – pozn. red.]. Na druhej strane je pravda, že sme sa slušne vyobliekali, prikrátke sukne sme nenosili. U ortodoxných má mať žena na hlave parochňu. Ak ju nemá, tak si aspoň zakrýva hlavu. Spočiatku to platilo aj u neológov, ale nás, dievčat, sa to netýkalo. Neskôr si táto obyčaj získala veľa stúpencov a u žien sa tento zvyk musel dodržiavať. [Len vydaté ženy veriacich Židov musia nosiť parochňu, klobúk alebo šatku, nevydaté dievčatá nie. – pozn. red.].

V roku 1923 postavili na Heydukovej ulici synagógu. Bola síce malá, ale predsa len to bola synagóga. Menšie modlitebne, ich presný počet nepoznám, ale bolo ich zopár, boli hlavne ortodoxné. Každá synagóga musela mať dve miestnosti. V jednej sa zdržiavali muži, druhá slúžila ženám. Aj na Kapucínskej ulici stála jedna. Teraz si na ňu už presne nespomeniem, nikdy som tam nechodila. Keď ešte stála tá naša, chodievala som tam, ale po vojne už neexistovala.

Náš kostol na Rybnom námestí sa počas vojny používal ako sklad. Po vojne, keďže ho Nemci zdevastovali, poskladali sme sa a dali ho zrenovovať. Nebolo ho treba znovu postaviť, len opraviť. V prednej časti sa nachádzala priestranná hala. Jej steny pokrývali tabuľky s priemerom asi 25 cm. Tieto tabuľky kupovali a umiestňovali tí, ktorých príbuzní sa nevrátili (z deportácie). Jedna tabuľka stála dvetisíc korún. Týchto dvetisíc korún zodpovedá dnešným dvadsaťtisícom. [Hodnota jednej slovenskej koruny v roku 2004 sa rovná približne 6 forintom. – pozn. red.]. Aj ja som kúpila jednu tabuľku, a takto som si uctila pamiatku svojich rodičov. Celý kostol bol veľmi pekne zrenovovaný. Keď ho dokončili, v roku 1946 ho znova vysvätili. Pri vysviacke bol prítomný aj vtedajší minister kultúry Novomeský. [Ladislav Novomeský (1904 – 1976), básnik, novinár, politik. V roku 1943-1944 člen ilegálneho výboru KSČ, v roku 1945 povereník školstva a národnej osvety SNR, v roku 1951 ho na základe vykonštruovaných obvinení zbavili všetkých funkcií a hodností a uväznili. Na slobodu sa dostal v roku 1956, rehabilitovaný bol v roku 1963, v roku 1964 mu udelili titul národný umelec. V období rokov 1968 – 1971 bol člen ÚV KSČ, v roku 1968 – 1974 bol predseda Matice slovenskej. – pozn. red.]. Vtedy sme ešte mali rabína, doktora Friedera. Mali sme aj kantora a vlastný chór. Žiaľ, na kantora sa nepamätám, bol ešte nový, mladý. Ten predchádzajúci od nás odišiel. Novomeský vtedy predniesol krásny príhovor. Ako vie, bol to veľmi poriadny človek, spisovateľ, básnik, preto sa tešil veľkej obľube, ale prihodila sa jedna neodpustiteľná záležitosť. V roku 1972 sa vyhotovili projekty na nový most, ktorému podľa plánov synagóga prekážala.Vtedy sa rozhodlo, že ju treba zbúrať. Židovská náboženská obec ešte nemala žiaden vplyv. Tí niekoľkí starí Židia, čo prežili holokaust, neboli žiadne vedúce osobnosti. Synagógu sa nakoniec nepodarilo zachrániť,  zbúrali ju. Čo je ale nanajvýš smutné, mohla by tam stáť až do dnešného dňa, lebo jej miesto doteraz zíva prazdnotou.

V Bratislave bol aj rituálny kúpeľ, mikve, na terajšej Zámockej ulici, na miernom stúpaní, tam boli kúpele aj s mikve. Tento objekt po vojne už neobnovili, ale postavili nový, teraz je tam reštaurácia Chez David. [Toto je jediná židovská reštaurácia na Slovensku, ktorú otvorili v roku 1993. Bola kóšer, ale kvôli nedostatočnému záujmu dnes už kóšer kuchyňu nemajú. – pozn. red.]. Na slávnostnom otvorení mikve som sa zúčastnila aj ja. Dnes je opäť pre verejnosť zatvorená, lebo ju nikto nevyužíva okrem manželky rabína. [Mikve je aj dnes funkčná a na požiadanie ju možno navštíviť. O jej prevádzku sa stará bratislavský rabín a jeho manželka. – pozn. red.]. Dnes už má každá rodina kúpeľňu, je samozrejmosť, ale voľakedy to tak nebolo. Napríklad ani moji starí rodičia, ktorí bývali na Michalskej ulici, nemali v byte kúpeľňu, ba čo viac, aj WC mali na dvore. Také boli vtedajšie byty. Myslím si, že mikve bola potrebná v minulosti, no dnes už stratila svoju opodstatnenosť.

V strede mesta 70 percent obchodov patrilo Židom. Aj na tento jav máme vysvetlenie. Rovesníci mojich starých rodičov ešte nemali možnosť sa vzdelávať, študovať na univerzitách. Ďalej od stredu mesta už neboli židovské obchody. V čase mojej mladosti v Bratislave bolo veľmi veľa židovských advokátov. Aj židovskú nemocnicu postavili v tom období na Šulekovej ulici. Zamestnávali iba židovských lekárov, samozrejme nielen z Bratislavy, najviac ich prišlo z vidieka. Táto nemocnica bola prvotriedna, najmä pôrodnica, ale aj ostatné jej oddelenia. Bola taká skvelá, že keď došlo k znárodneniu [pozri: Znárodnenie v Československu], ohodnotili ju ako najlepšiu v celom meste.

Nakupovali sme na rôznych trhoch. Predávalo sa aj tam, kde dnes stojí staré trhovisko, na Námestí SNP [Námestie Slovenského národného povstania]. Na starom trhovisku bolo dostať všetko. Na prvom poschodí predávali hydinu. Predavačky husí boli všetky Židovky, väčšina z nich pochádzala z Dunajskej Stredy a Galanty. Samozrejme, na varenie sme používali husaciu masť – veľa rodín ju používalo. Aj moja mamička dosť často kupovala husy u jednej panej, ktorá sa volala Dresslerová. Myslím si, že pochádzala z Bratislavy. Bola vždy spoľahlivá. Ak povedala, že hus má veľkú pečeň, tak ju naozaj mala. Pred trhoviskom stáli pulty a stánky, tam predávali to najkrajšie  ovocie a zeleninu. Existovalo aj zvláštne trhovisko na zeleninu, oproti Manderláku, na tom istom námestí. Aj tu predávali Bulhari z Petržalky [Bulharskí záhradníci zaujali významné postavenie v pestovaní zeleniny po celej Európe. Ich migrácia začala na prelome 18.-19. storočia. Na územie Slovenska začali prichádzať na konci 19. storočia. V nasledujúcom storočí miestne úrady zaznamenali asi v 64 usadlostiach záhradníctva, ktoré založili Bulhari. V období medzi dvoma svetovými vojnami (1935) počet bulharských záhradníctiev na území Slovenska odhadovali na 320. Najviac ich bolo v okolí Košíc a Bratislavy. – pozn. red.]. Bratislavské broskyne boli vychýrené, ale petržalské boli dokonalé. Človek si jednoducho objednal u Bulharov čo potreboval a oni dodávali zeleninu až do domu. Samozrejme, vtedy ešte neboli červíky. Ľudia zavárali doma. Bulhari predávali len kvalitnú zeleninu a najlepšiu papriku v meste. Petržalské zemiaky boli skutočne vyhľadávané. Boli na objednávku. Na zimu si ich ľudia objednali, 50 – 100kg, a uskladnili v pivnici. Paprika sa predávala tak, že predavač sedel na zemi, okolo seba naukladal vyleštenú papriku. Všetky boli lesklé a čisté. Ukladali sme ich na zimu, buď narezané, plnené, alebo ako lečo. Spotrebovali sme z nej veľa. Kúpa prebiehala takto: mama si začala vyberať a len nakladala, nakladala, a keď skončila, predavač – Bulhar nevedel ináč, len po slovensky – povedal „dosť“. Mama sa ho spýtala: „Koľko?“, on odpovedal: „Jedna koruna.“. Mama naložila zase približne za jednu korunu: „Dosť.“ „Dve koruny.“. Nakladala vždy za dve koruny. Tak isto to bolo aj s mrkvou a petržlenom. Zelenina sa nevážila, predávali a kupovali ju len od oka. Takto to fungovalo koncom 20-tych a na začiatku 30-tych rokov minulého storočia. Rybný trh sa konal na Rybnom námestí. Ľudia kupovali ryby len na rybnom námestí. Dunajský kapor, to bola lahoda! Pokračovaním Rybného námestia bol tzv. Zuckermandel (bratislavské Podhradie je najstaršia časť dnešnej mestskej aglomerácie. Tu, na okolí ulice Schlossgrund – dnešná Židovská ulica – sa po roku 1599 usadila židovská komunita a vytvorila tu samostatnú osadu. Obe brány usadlosti sa na noc zatvárali. Táto obyčaj sa zachovala až do roku 1850, kedy ju pričlenili k mestu. Usadlosť pod hradom sa tiahla smerom na juh pozdĺž Dunaja. Časť zvaná Zuckermandel tvorila os južnej časti Podhradia. Názov Zuckermandel pochádza pravdepodobne z 18. storočia. Jeho najstaršia ulica sa volala Hauptstrasse, t. j. Hlavná ulica, ktorú v roku 1789 premenovali na ulicu Márie Terézie. Dnes môžeme sledovať jej trasu vedľa zbytku Žižkovej ulice smerom na západ, na východe splýva s rozsiahlym parkoviskom  vedľa zvyšku stien obnovenej Vodnej veže – Víztorony. [Ostatné jej časti úplne zmizli pri terénnych úpravách, ktoré nasledovali po dokončení výstavby nového mosta. – pozn. red.].

Na trhovisko chodievala nakupovať vždy len mamička, ale nie len u nás. Nákupy jej zaberali dosť veľa času napriek tomu, že sme bývali blízko trhoviska. Bolo to „korzo“ gazdiniek. Tu sa stretli, trochu si poklebetili, a preto veľmi rady nakupovali na trhu. Ak som nemala vyučovanie, kým som bola malá, častokrát som išla s mamou na trh, rada som tam chodievala. Pamätám sa, vždy sme vláčili domov obrovské nákupné tašky.

Mame vždy doma pomáhali slúžky, bolo to samozrejmé. Spravidla pochádzali zo Žitného ostrova – teraz myslím Československo [pozri: prvá Československá republika]- a vedeli len po maďarsky, boli rady, že sa dostali do mesta. Slúžky sme považovali za členov rodiny. Každá bývala u nás, ale stravovali sa zvlášť. Posledná, ktorá u nás bola, náhodou pochádzala zo Záhoria, bola Záhoráčka [Záhorie je územie ohraničené pohoriami Malých Karpát, Bielych Karpát a riekou Moravou. – pozn. red.]. Bolo to vynikajúce stvorenie. Vydala sa do Bratislavy, po manželovi sa volala Mária Ševčíková. Bola inteligentná. Varila, upratovala a navyše dávala pozor aj na mňa. Ak sa rodičia vzdialili z domu, alebo náhodou neboli popoludní doma, ona bola za mňa zodpovedná, sledovala, či sa učím. Denne som musela hodinu cvičiť na klavíri. Samozrejme, ona iba počúvala, ale tušila, že necvičím. Na držiak som si položila knižku, ktorú som mala rozčítanú a pokojne som čítala. Popri tom som prehrávala len stupnice, tie som nemusela sledovať z nôt. Slovom, mama ju poverila aj touto úlohou. Veľmi som si ju obľúbila, aj ona nás. Pochádzala z obce Veľké Leváre. Ak chcela, mohla si vybrať dovolenku a navštíviť svojich rodičov. Tu v Bratislave mala vážnu známosť a mamička im dokonca aj svadbu vychystala. Po nej sme už nemali slúžku, len pani, ktorá občas prišla na výpomoc. Po svadbe sa naša bývalá slúžka odsťahovala. S manželom bývali len kúsok ďalej od nás, na Mestskej ulici. V čase vojny, v roku 1942, mamičku trikrát schovala u seba, vo svojom byte. Keď som sa vrátila z lágru domov, v júni 1945 som mala narodeniny. Boli to prvé narodeniny, keď už nikto z mojej rodiny nežil. Odrazu sa objavila u nás naša Mari. Priniesla za misu višňovej štrúdle a povedala: „Tz teraz nemáš mamu. Toto je tvoje obľúbené jedlo, ktoré ti mamička vždy pripravila. Dnes som ti ho namiesto nej priniesla ja.“ Nesmierne som sa potešila, od ľútosti či dojatia som sa rozplakala a povedala som: „Veľmi pekne ďakujem, vy ste anjel.“ Kým žila, často som ju navštevovala a po čase sa medzi nami vytvoril akýsi kamarátsky vzťah. Po vojne, keď som už bola vydatá, aj moja dcérka už bola na svete – prihodilo sa to v období najhlbšieho komunizmu – dostala som pozvánku na promóciu dcéry našej Mari, ktorá vyštudovala za lekárku. Manželovi, ktorý ju nemohol poznať, hovorím: „Na promóciu musíme ísť!“ Moja dcéra, mohla mať vtedy asi tak dvanásť rokov, sa na mňa vystrašene pozrela: „Mami, vy ste mali doma slúžku? Bože môj, vy ste boli kapitalisti?!“ Musela som jej vysvetliť, že tento vzťah nemal nič spoločné s kapitalizmom – samozrejme, nepovedala som jej celú pravdu, ale porozumela tomu a potom bolo všetko v poriadku – a že tieto chudobné vidiecke dievčence sa len tešili, keď mohli prísť do mesta, kde dostali stravu, vlastnú izbu a plné zaopatrenie.

Škôlky, ak sa dobre pamätám, boli dve v celom meste. Za pobyt v škôlke sa neplatilo, ale chodili tam deti skôr takých rodičov, čo neboli zámožní, lebo detičky tam dostávali aj jesť. Nikdy som so škôlky nechodila, ani moja sestra, ani deti našich známych, či už boli Židia alebo nie. Ak sa dobre pamätám, existovala aj jedna súkromná škôlka, kde boli detičky iba dopoludnia, na dve-tri hodinky, ak mali mama, sestra alebo babička také povinnosti, kam ich nemohli vziať so sebou. Stála škôlka však neexistovala. Na mňa dávala pozor slúžka, ktorá bola vždy doma. Okrem toho v mnohých rodinách, aj v našej, mali freulein, ktorá nás mala naučiť po nemecky. Mladšia sestra mojej mamičky mala jedného syna. Jej manžel padol v prvej svetovej vojne. Moji rodičia si vzali k sebe tohto synovca. Volal sa Štefan Klein. Bol o rok starší ako ja. Mali sme spoločnú freulein, ktorá však po roku od nás odišla, lebo si s nami nevedela poradiť. Vždy sme robili to, čo sme mali zakázané. Neboli sme dobré detičky, neposlúchali sme, preto vyhlásila, že to už ďalej nevydrží a odišla. Nemecky sme sa teda ani veľmi nenaučili, ale ona sa naučila od nás celkom dobre po maďarsky. Tu, v Bratislave, sa človek ani nemusel nemčinu učiť, lebo mu „vliezla“ sama do ucha. Polovica mesta hovorila po nemecky, a tak sme sa naučili aj my. Chodievali sme aj na hodiny nemeckého jazyka kvôli pravopisu, lebo ten sme neovládali.

Ja som navštevovala neologickú základnú školu na Zochovej ulici. Existovala jedna ortodoxná základná škola a jedna neologická. Oproti nim stála chlapčenská meštianska škola [pozri: meštianska škola]. Aj dievčatá chodili, samozrejme, do školy. Nosili sme šaty, ktoré mali strih ako námornícke uniformy, chlapci mali nohavice, dievčatá skladané sukne. Vždy som mala takéto šaty, dokonca aj ako pätnásťročná. Dostávala som ich od môjho starého otca. Dievčatá a chlapci už na strednej škole nemohli byť spolu v jednej triede. Prvú triedu na základnej škole som skončila cez prvú svetovú vojnu. V sobotu sme nemali vyučovanie, namiesto toho sme sa učili v nedeľu. V blízkosti školy stála malá modlitebňa. Navštevovali sme ju v sobotu doobeda – už neviem, či to bolo povinné, alebo sme tam išli dobrovoľne – myslím, že sme ani nemuseli, ale napriek tomu sme tam boli každú sobotu predpoludním. V prvom ročníku vyučovanie nezačínalo o ôsmej ale o deviatej hodine a trvalo len tri hodiny. Len prváci mali učiteľku, vo vyšších triedach učili výhradne muži. Učiteľov sme oslovovali pán a pani, a nie ako to bolo donedávna, súdruh a súdružka. Takto sa tešili akejsi väčšej úcte než v súčasnosti. Dlho som nepočula o svojej učiteľke, ani som nevedela, či ešte vôbec žije. Až o mnoho rokov neskôr, v roku 1944 sme cestovali spolu v jednom vagóne. Vtedy už bola vo veľmi pokročilom veku.

Vo svojich štúdiách som pokračovala na evanjelickom lýceu, ktoré bolo toho času jedna z najlepších škôl. Chodievali sem všetci, čo sa chystali za evanjelického alebo kalvínskeho duchovného. Naozaj, spomínam si, že aj ja som mala spolužiaka, z ktorého sa stal kalvínsky farár. Bola to prvotriedna škola, tzv. konzervatívne gymnázium, lebo okrem latinčiny sme sa učili aj grécky jazyk. Myslím si, že u väčšiny študentov je to tak, že si obľúbia ten-ktorý predmet podľa profesora, samozrejme, ak študent nemá výnimočné nadanie. Ak si človek obľúbi niektorého profesora, potom sa jeho predmet stane najobľúbenejší. Ja som mala dvoch. Napríklad, môj triedny, ktorý nás učil latinčinu, bol odporný človek. Z latinského jazyka som síce nemala zlú známku, ale jednoducho som ho neznášala. Oproti tomu som mala učiteľa gréckeho jazyka, ktorý bol nesmierne milý a zlatý človek. Z gréčtiny som mala jednotku [V predvojnovom školskom systéme bola najlepšia známka jednotka a najhoršia päťka. Na Slovensku tento hodnotiaci systém platí dodnes. – pozn. red.]. Tak veľmi som ho mala rada, že dodnes viem po grécky čítať a písať. No tento predmet nebol môj najobľúbenejší. Najradšej som mala dejepis. Mali sme výborného, prvotriedneho profesora, ktorého sme, napriek nášmu veku - mali sme 14 – 16 rokov a boli sme v kritickom období svojho života – dokázali počúvať bez pohnutia, v absolútnom tichu a s otvorenými ústami. Samozrejme, pre nás francúzska revolúcia nebola až taká zaujímavá, ale učivo sme ovládali už len kvôli nemu, lebo sme ho mali veľmi radi. Vo mne dejepis možno zanechal hlbšie stopy, nuž ale po vojne som už nemala čas sa mu venovať, bola som zamestnaná. Napriek tomu som stále čítavala literatúru s historickou tematikou. Neskôr som sa zaoberala dlhé – dlhé roky dejinami a v posledných rokoch sa zaujímam o históriu Bratislavy. Mala som rada aj geografiu, aj na tento predmet sme mali výborného profesora. Kým som chodila na základnú, učili sme sa, samozrejme, čítať hebrejsky, ale písať už nie. Hebrejské texty mi už robia problém, ale stále ich ešte prečítam. Mali sme aj náboženskú výchovu. Keď som chodila do evanjelického lýcea, veľmi dobre nám padli hodiny evanjelického náboženstva [lebo katolíci a Židia mali voľnú hodinu. – pozn. red.]. S katolíkmi sme sa v zime chodievali sánkovať, na túto hodinu sme mali vždy jedny sánky schované. Ak mali katolíci hodinu náboženstva, sánkovali sme sa s evanjelikmi. My, Židia, sme náboženstvo nemali, lebo len jeden profesor by nás bol mohol učiť, ale iba popoludní, no vtedy sa už nikomu nechcelo. Napriek tomu na vysvedčení, vedľa povinných predmetov, figurovalo aj náboženstvo. Keďže sme ho nemali, automaticky sme dostali najlepšiu známku, jednotku.

V lýceu mi nikdy nedali pocítiť antisemitské zmýšľanie. Evanjelická cirkev tu mala pomerne dobré vzťahy so židovskými náboženskými obcami. Profesori boli všetci evanjelici. V triede, ktorú som navštevovala, nás bolo 34, z toho 30 chlapcov a štyri dievčatá, nakoniec sme však zostali iba tri. Bola som z nich jediná Židovka, ale aj v ostatných triedach boli iba po jednej. Na celej škole sme boli štyri Židovky, jedna z nás sa práve chystala maturovať. Medzi chlapcami boli len dvaja Židia. Stali sa z nás najlepší kamaráti. Ja som sa volala Vidor a priateľ, ktorý sedel vedľa mňa, Vidész, preto nás vždy vyvolávali spolu. Spolu sme si písali aj domáce úlohy. Občas prišiel k nám a prespal u nás, a keď som ja išla k nim, tiež som tam občas spávala. Raz v nedeľu mi povedal: „O dvanástej bude omša, idem do kostola. Ideš so mnou?“ Opýtala som sa ho: „Prečo tam ideš?“ „Idem predsa na omšu!“ „Na omšu? A prečo?“ „Lebo som katolík“, odpovedal. Nikdy som nevedela, akého je vierovyznania. Potom som sa ho spýtala: „Vieš o tom, že som Židovka?“ „Čo to znamená?“ „Ále nič, len aby si vedel. Na jeseň, keď budú sviatky, pôjdeš so mnou do synagógy.“ Samozrejme, že išiel. Táto príhoda, o ktorej hovorím, nebola vôbec výnimočná. Podobné sa stávali bežne.

Mala som rada šport, pritom som nerozlišovala, kto je Žid, kto nie je, kto má aké vierovyznanie a národnosť. Tu, v Bratislave, sa rozprávalo troma jazykmi, resp. dvoma, lebo slovenčina sa udomácnila oveľa neskôr. Slovenskí občania neboli často Slováci, lebo mnohí sem prišli z Čiech ako prvotriedni športovci. Tenisový šampión z Bratislavy, Nedbálek, bol tiež z Čiech. Aj lyžovať vedeli lepšie, schádzali sme sa na svahoch, ale o náboženstve nepadlo ani slovko. Nikdy som nepociťovala antisemitizmus, ani doma sme sa o ňom nerozprávali.

Pri športovaní som získala veľa priateľov – Nežidov, bolo to samozrejmé, lebo som hrávala tenis, aj som plávala. Hlavne pri lyžovačke sme sa zblížili a moja spoločnosť, v ktorej som sa pohybovala, bola absolútne zmiešaná. V roku 1908 postavili plaváreň na Grösslingovej ulici. Ako päťročnú ma mama prihlásila na plávanie. Povedala, že päťročné dieťa už musí vedieť plávať. Lekcie plávania boli vtedy lacné. Aj som sa to naučila. Prišla jar, leto, chodievali sme na plaváreň Dunaj. Bolo tam oveľa menej Židov. Každý boží deň sem prišla aj kňažná Odecalchi. Odecalchiovci žili tu, v Bratislave. Bolo to už v čase prvej republiky [pozri: prvá Československá republika], ale rodina neodišla. Zostali tu aj Eszterházyovci a niekoľkí z rodiny Pálffyovcov a Abonyiovcov. Táto kňažná prišla každý deň medzi desiatou a dvanástou hodinou. Dunajská voda bola chladná, ale my, čo sme žili vedľa nej, nevedno ako, ale zvykli sme si na ňu. Obyčajne sme sedávali pri vode na schodoch, ktoré viedli k bazénu. Kňažná Odecalchi sa denno-denne objavila 10 minút po desiatej hodine. Samozrejme, že mala plavky bez rukávov, ale blúzku s rukávmi až po lakte a nohavice jej siahali pod kolená. Takto oblečená vošla do vody, raz-dvakrát si zaplávala, vyšla z vody a potom nám povedala po nemecky: „So jetzt könnt ihr gehen“ („Tak, a teraz môžete ísť vy.“). Predpokladám, že tu bolo naozaj viac nežidovských žien ako Židoviek. Napriek tomu sem moja mama chodievala skoro denne, a preto bolo samozrejmé, že sa tu stretla s každým.

Učila som sa hrať na klavíri, hoci nerada. Je pravda, že hlavne cvičenie som nemala v láske. Napriek tomu som poslušne chodievala na hodiny, aj som cvičila, lebo sa to jednoducho patrilo. Platilo pravidlo, že „dievča z dobrej rodiny“ musí mať slušné vzdelanie. Keď som sa vydala a zariaďovali sme byt, klavír som rýchlo predala. Odvtedy som za klavírom nesedela. Už ani neviem, koľko som mohla mať rokov, možno 15 – 16, keď rodičia vyhlásili, že je najvyšší čas, aby som začala študovať nejaký cudzí jazyk – teda mimo slovenčiny, maďarčiny a nemčiny, lebo tie sa u nás nerátali medzi cudzie jazyky. Vtedy každý študoval francúzštinu. Bol to jazyk diplomatov. Poslali ma teda do jazykovej školy na Hviezdoslavovej ulici, aby som sa zapísala. Jednotlivé triedy sa nachádzali na dlhšej chodbe. Boli to skôr izby, lebo do jedného kurzu nemali veľa záujemcov, ich počet bol obmedzený maximálne na päť alebo šesť poslucháčov. Bolo vypísané, že sa vyučuje taliansky, anglický a samozrejme nemecký a francúzsky jazyk. Pred učebňou francúzštiny stál taký dlhý rad, že som nemohla ísť ďalej, toľko ľudí stálo pred dverami. Čakali, kedy sa môžu zapísať. Pred vedľajšími dverami nebolo živej duše, na nich bolo vypísané „anglický jazyk“. Zaklopala som, vošla som dnu a prijali ma veľmi milo. Zapísali ma. Bola som výnimka, lebo angličtina „neletela“. Hneď som šla za priateľkou. Bola kresťanka. Vtedajšie moje priateľky boli všetky kresťanky. (Dnes je ás šesť a ja jediná som Židovka.) Aj jej mamu sme presvedčili, že by bolo lepšie, keby sa aj ona učila po anglicky. Na hodine sme boli iba dve. Naša učiteľka, veľmi zlatá pani, už dva roky žila v Bratislave, no napriek tomu nevedela povedať ani slovíčko inak ako po anglicky. Od začiatku sa s nami rozprávala len po anglicky. Môžem vám povedať, že po dvoch kurzoch nám už rozumela, ale my sme nepoľavili v štúdiu a pokračovali ďalej. Ja som síce po dvoch rokoch prestala chodiť, ale zato som veľmi veľa čítala. Po štúdiách som sa zamestnala v továrni Klinger na oddelení zahraničného obchodu. Bola to rakúska továreň, v Bratislave mala iba filiálku. Prácu tu našlo 220 zamestnancov. Tu vyrábali len dva druhy výrobkov, hadice na polievanie a postroje. Potrebovala som veľmi dobrú znalosť jazyka, lebo tovar sme exportovali v prvom rade do Indie. Celá korešpondencia sa viedla v anglickom jazyku. Môj nadriadený bol Čech z Prahy, ktorý rovnako dobre rozprával po anglicky ako po česky. Ak by som nebola vedela jazyk, nebol by ma strpel vedľa seba. Ako rýchlo listy diktoval, tak rýchlo som ich musela písať na stroji. Po anglicky som teda musela vedieť veľmi dobre.

Moja sestra navštevovala tú istú základnú školu ako ja, potom sa dostala do lýcea, ale nezostala tam. Prestúpila na obchodnú školu a tú aj ukončila. Bola celkom iný typ ako ja. V prvom rade bola v porovnaní so mnou oveľa krajšia, a zároveň bola aj vynikajúca gazdiná. Ja nie. Mala veľký talent na ručné práce, vynikajúco piekla, slovom, zaoberala sa výlučne ženskými záležitosťami. Vynikala v každej oblasti, kde som ja zaostávala. Nikdy som nevedela poriadne pliesť alebo háčkovať, resp. vedela som, lebo som sa to naučila, ale tieto činnosti nikdy nepatrili medzi moje obľúbené. Sestra, kým ešte žila, plietla aj počas sledovania televízneho programu, ruky sa jej nezastavili, ale v športe nevynikala. Jazyky ovládala aj ona.

V Bratislave sa zaoberalo asi tridsať zábavných spolkov organizovaním spoločenských akcií a zábav. Poriadali nespočetne veľa kultúrnych podujatí. Spomenula by som hlavne obdobie plesov. Tie patrili medzi významné spoločenské udalosti. Sezónu zahájili na fašiangy. Pravidelne a konal aj židovský ples. Menza-bál, na ktorom som bola iba dvakrát v živote, ale neviem vám povedať, prečo iba dvakrát. Menza-bál sa vyznačoval honosnosťou a eleganciou. Prítomnosť primátora bola samozrejmosť. Na jednom pražskom ministerstve pracoval Dr. Vavro Šrobár, ktorý mal na starosti Slovensko. [Dr. Vavro Šrobár (1867 – 1950): slovenský politik, lekár, profesor Univerzity Komenského v Bratislave, jeden zo zakladateľov novín HLAS (1898), prívrženec Masaryka. V období rokov 1919-1922 zastával viaceré posty. V rokoch 1918-1925 bol poslanec, v období medzi 1925-1935 bol senátor agrárnej strany. Bol najzarytejší prívrženec čechoslovakizmu a vodca jednej menšej slovenskej protifašistickej skupinky zameranej na podporu Tisa, v období SNP bol jeden z dvoch predsedov SNR. Po roku 1945 bol minister financií, neskôr minister spravodlivosti. V roku 1946 založil Stranu Slobody, ktorej bol prvý predseda. – pozn. red.]. Osobne sa síce nikdy nezúčastnil bálu, ale vždy tam poslal za seba osobnosť, ktorá pracovala v oblasti kultúry. Na bále bol prítomný aj advokát, ktorý pozval svojho priateľa – kresťana. Tak sa stalo, že sa týchto elegantných a vydarených Menza-bálov zúčastňovali i nežidia. Neviem presne, koľko ich bolo, ale boli tam. Na plese právnikov však, a to je isté, štvrtinu hostí tvorili Židia. Boli aj na plese medikov. Fašiangy sme oslavovali všetci svorne.

Rodičia chodievali občas do spoločnosti. Môj otec bol člen Ekonomického klubu. Hrávali tam karty a mňa často vzali so sebou na tanečné večierky. Mamička sa priatelila so samými Židovkami, ale maximálne dobré vzťahy sme mali aj so susedmi-nežidmi. Nikdy medzi nimi nedošlo k ostrej výmene názorov alebo nedorozumeniam. Na celej našej ulici panovala pohoda a obsolútna zdvorilosť. Napriek tomu rodičia nikdy nemali úzky okruh priateľov, s ktorými by sa navzájom navštevovali. Ich priatelia boli samí Židia. ...a, ešte niečo, neboli ortodoxní.

Keďže aj bratanci môjho otca žili v Bratislave, často sa schádzali. Otcov najstarší bratranec bol mestský poslanec. Kým som žila pod jednou strechou s rodičmi, nepamätám sa, že by sa boli hádali, absolútne si rozumeli, hlavne čo sa týkalo politiky.

Medzi dvoma svetovými vojnami nebol antisemitizmus. Ani moji rodičia ho nemohli pociťovať. No určitá izolácia napriek tomu existovala. Táto izolácia vychádzala zo židovskej strany, nie zo strany kresťanov. Môj otec sa často stýkal s kresťanmi, dobre si s nimi rozumel. Stretávali sa napríklad na ulici. V klube ekonómov sa schádzali ľudia rôzneho povolania a zmýšľania, lekári a podobne, s ktorými síce hral karty, zabával sa, ale že by sa boli navzájom navštevovali, to nie. Dnes mi to pripadá, akoby si Židia postavili istú bariéru, ktorá však neskôr zmizla. Moji rodičia športovali, veľa sme chodievali plávať. Aj tu by som mala poznámku. Moja mama bola v tomto smere absolútna výnimka, lebo generácia, ku  ktorej patrila, nechodila na plaváreň pravidelne.

Nám nič nezakazovali v sobotu, ani na sviatky [rodina nedodržiavala šabat – pozn. red.]. Ak bolo pekné počasie, chodievali sme na výlety, na Devín, k rieke Morave. Devín sme mali zvlášť radi, bolo to naše obľúbené výletné miesto. Plavili sme sa tam loďou za lacný peniaz. Lístok stál iba korunu. Morava mala výbornú pieskovú pláž. Chodievali sme aj k hradným zrúcaninám, do Horského parku, do Sandu [Sandberg – výletné miesta v okolí Bratislavy – pozn. red.]. Malé Karpaty poskytovali mnoho príležitostí na výlety. Chvíľu sme cestovali vlakom, potom sme šli pešo.

Mohli by ste sa spýtať, ako rodiny trávili letné podvečery. Nemali sme televízor, do roku 1928 ani rádio. Bolo preto prirodzené, že sa v lete rodina vybrala prechádzať sa na nábrežie Dunaja. V blízkosti Rybárskej brány, na rohu dnešnej Štúrovej ulice, kde práve teraz reštaurujú niekdajší Dom plesov, stála piváreň Kern, ktorá lákala hostí vkusnou terasou. Po prechádzke sme si tam zvyčajne sadli, otec si dal jedno pivo a ja som mala krochedli alebo zmrzlinu. Tu musím vysvetliť, čo je krochedli. Bola to malinovka, ktorá mala na fľaši guľôčkový uzáver. Ak ho človek stlačil, bolo počuť charakteristické „grrr“. V lete sme sa prechádzali každý deň, ale sadnúť si len tak niekam, to sme nerobievali často. Na nábreží bolo veľmi príjemne, prešli sme sa až k dnešnému PKO [Park kultúry a oddychu – pozn. red.]. Nábrežie Dunaja bolo veľmi pekne upravevé, boli tam záhony s množstvom kvetov. Hotel Devín ešte neexistoval. Stáli tam staré domy, na rohu bol Pálffyho palác. Všetko to boli peknučké paláce. Samozrejme, vtedy mesto vyzeralo úplne inakšie ako dnes, nesmieme zabudnúť, že Bratislava bola prednedávnom iba veľké vidiecke mesto.

Letné dovolenky na 50-60 percent vyzerali všade rovnako. Rodiny žili na rovnakej úrovni. Poznali sme tri druhy dovoleniek. Mohli ste sedieť iba doma, chodievať na plaváreň Dunaj, alebo na pláž, Lido. Tam si človek kúpil sezóny lístok, ktorý ho oprávňoval užívať štvorhranný stan. Stany boli postavené na brehu Dunaja. Vyššie sa nachádzali kabínky a bazény, ale dolu, pri vode, stáli tieto stany. Vzali ste si skladaciu stoličku a užívali ste si. V peknom počasí ste tam mohli byť každý deň. To bola jedna z foriem dovolenky, tá častejšia. Druhá možnosť bola ísť na dva týždne do Tatier. My sme chodievali nie do Vysokých, ale do Nízkych Tatier, napríklad na Korytnicu alebo do Ružomberka. Ružomberok som veľmi dobre poznala, tam sa človek ocitol v úplne inom prostredí než v Bratislave. Tretia možnosť – o nej som mala rozprávať ako o druhej v poradí – bola dovolenka pri Balatone, tam sme chodievali často. A túto dovolenku som mala najradšej. Prostredie bolo krásne a čisté. Z týchto dovoleniek mám aj veľa fotografií. Radi sme sa tam vracali. Častokrát sme boli pri Balatone, ani zrátať neviem koľkokrát. Cestovávali sme vlakom bez prestupovania a vystupovali sme na stanici Bolgár alebo Fonyód. Život v Bolgári bol oveľa lacnejší ako v Siófoku. Česká koruna mala vtedy veľmi dobrý kurz, bola silná. V Československu bola hospodárska situácia oveľa lepšia ako vo vtedajšom Maďarsku. Izby sme si prenajímali v hoteli, kde sa dalo platiť valutami. Mamičku tam, kde sme pravidelne bývali, volali „sokolová“ milosťpani. V Maďarsku totiž českú korunu nazývali „sokol“. Neviem o tom, že by niekto z mojich alebo našich známych chodil na rekreáciu k moru. Chodievalo sa do Tatier, ktoré boli relatívne blízko, prípadne do Karlsbadu [dnes Karlovy Vary – pozn. red.] na zdravotné kúry. Kto nemal v poriadku pľúca, navštevoval Meran [Meran – Merano-rekreačné stredisko na juhu Tirolska s miernym chladným podnebím. Bolo vyhľadávaným miestom na zotavovanie. Jeho blízke okolie je oveľa chladnejšie, preto slúži aj ako letné rekreačné stredisko. – pozn. red.]. Zahraničné cesty stáli veľa peňazí a neboli ani vo zvyku.

Kedy som sedela prvýkrát vo vlaku, to si už nepamätám, ale viem, kam sme cestovali. Jediná sesternica môjho otca žila s rodinou vo Veľkom Mederi. Aj oni mali dve dcéry. Bola som ešte malá školáčka, keď sme tam raz v lete vycestovali. O autách by som vám teraz chcela porozprávať jednu veselú príhodu, ktorá presne charakterizuje danú dobu. Zamestnaní muži chodili cez obednú prestávku domov. Moja škola bola hore na Palisádach [mestská časť Bratislavy – pozn. red.], bývali sme odtiaľ dosť ďaleko. Doma mi prikázali, aby som chodila cez stred mesta, cez Michalskú bránu, Hlavné námestie a úsek pred divadlom. Raz nám odpadla hodina, preto som vyrazila na cestu skôr ako zvyčajne. Práve preto, lebo doma mi zakazovali trasu, ktorá viedla cez Vásártér [Námestie SNP – pozn. red.], šla som tadiaľ a nie cez stred mesta, kde nebola žiadna doprava. Ako si tak vykračujem, asi na tom mieste, kde dnes stojí Manderla, stretla som svojho otca, ktorý šiel z banky domov na obed. Zastavil sa a ja som sa skoro prepadla pod zem od hanby, že ma tu uvidel. Vtedy mi otecko povedal: „Uvedomuješ si, že nemám rád, keď neposlúchaš? Prečo chodíš tadiaľto? Nevieš, že táto cesta je nebezpečná? Aj minulý týždeň som tu videl jedno auto.“

Nikdy sme nesvätili sobotu, ani moji starí rodičia. Slávili sme iba Nový rok (Roš Hašana) a Jom Kipur, dlhý deň. Na Veľkú noc (Pésach) sme nemali séder. Keď som bola ešte dieťa, otec ma párkrát zobral na séder, ktorý usporiadala náboženská obec. To bolo maximum, aj to len preto, aby som videla a počula židovské tradície. Maces sme kúpili, ale aj ten sme jedávali s chlebom. Veľká noc bola príjemnejší sviatok ako ostatné. Na Pésach varievali všade samé dobroty. Napríklad známi, ktorí vedeli, že my nemávame tradičné jedlá (teda neslávime Pésach), pripravovali z macesu výborné torty. Veľmi som mala rada macesové guľky. Dodnes mám vždy na Veľkú noc maces a pripravujem z neho guľky. Jediný, kto ich má rád, je môj zať, ktorý nie je Žid. Kóšer domácnosť sme nikdy neviedli. Zo všetkého sme si vyberali iba to najlepšie.

Pôst sme držali iba na dlhý deň (Jom Kipur). Vtedy sa každý postil, aj ja. Aj o pôste by som vám chcela niečo porozprávať. Po vojne, keď som sa znovu vydala, v roku 1947, sme s manželom úradne vycestovali do Švajčiarska, do Ženevy. Vtedy som bola prvýkrát na západe. Práve bol sviatok Jom Kipur. Navrhla som manželovi: „Poďme sa niečoho poriadne najesť, ja budem až do zajtra večera držať pôst.“ Už vopred som sa poobzerala, kde je synagóga, kam pôjdeme. Na to on odvetil: „Poďme na večeru, ty si si odbila pôst v lágri na celý zvyšok života.“ Ja som to však nenechala tak, poctivo som hladovala. Raňajky som nemala, ale keď ma rozbolel od hladu žalúdok, naobedovala som sa. Neprešli ani dve hodiny a prvýkrát v mojom živote – dúfam, že aj naposledy – som dostala taký žlčníkový záchvat, že aj to málo peňazí, čo sme mali, sme museli minúť na lekára, ktorý mi za drahé švajčiarske franky pichol injekciu. Dodnes som presvedčená, že Boh ma potrestal za to, že som sa vtedy najedla. Odvtedy som už vždy pôst dodržala. Ešte ako sedemdesiatročná som nejedla pol dňa, ale teraz sa už postím.

Moji rodičia nechodievali do kostola na veľké sviatky, Nový rok alebo Jom Kipur, ale vtedy, keď bolo treba modliť sa za mŕtvych. [Na posledný deň sviatku Pésach, na druhý deň sviatku Šávuot, na Šemini Aceret a Jom Kipur sa koná mazkir, bohoslužba za mŕtvych – pozn. red.]. Aj ja nasledujem ich príklad a vždy idem do synagógy, keď je mazkir. Moji rodičia boli veriaci. Nedodržiavali sme náboženské predpisy, ale verili sme v Boha. K viere a k tradíciám ma rodičia neviedli, preto som o Bat Micve v mladosti nikdy nepočula, len teraz, keď už som dospelá. Základy viery som dostala v každom prípade doma a táto viera zostala vo mne dodnes. Tak to bolo aj s rodičmi, len v mojom prípade sa vystupňovala. V mojom požehnanom veku, aj keď zápasím s mnohými problémami, hreje ma vedomie, že som Židovka a nechcela by som byť nikto iný.

Teraz už oslavujeme vianočné sviatky. Keď som bola malé dievčatko, prišla som raz domov s tým, že každá spolužiačka rozpráva o vianočnom stromčeku. Všetci ho majú okrem mňa. Môj otec sa teda vybral do cukrárne a kúpil jeden umelý stromček. Nebol veľký, ale vyzdobili sme ho cukríkmi a dali sme ho do jedálne. Samozrejme, zapálili sme aj sviečky na Chanuku a otec sa pomodlil. Chanuka bola ten istý deň, 24. decembra, preto boli sviečky zapálené aj na vianočnom stromčeku. Stromček sa zrazu prevrhol a začal horieť. Moja mama sa vynašla a veľkým obrusom prikryla horiaci stromček. Nehorelo viac ako dve-tri minútky. Na to mama povedala: „Toto už nikdy viac! Pán Boh na nás zdvihol prst, aby nás upozornil, že na Chanuku nikdy nemajú horieť na vianočnom stromčeku sviečky.“ A nasledujúce roky sme to skutočne rešpektovali. Nikdy viac som nemala vianočný stromček, odhliadnuc od súčasnosti, ale teraz je o to krajší. Ja mám veľmi rada tieto sviatky, mne sa páčia Vianoce. Vtedy mám pocit, že sa aj to nespočetné množstvo zlých ľudí o máličko zlepší.

Po škole som si našla zamestnanie v jednej poisťovni, ale iba nakrátko. Najdlhšie som pracovala v továrni Klinger [továreň Klinger založil v roku 1888 Heinrich Klinger, ktorý využil prebytok pracovných síl, spôsobený rozsiahlou peronospórou, ktorá zničila vinice. Svoj výrobný program zameral na produkciu impregnovaných tkanín, o ktoré prejavila záujem v prvom rade armáda a námorníctvo. Na uspokojovanie zvýšeného dopytu  po tomto tovare Klinger založil aj v Liptovskom Svätom Mikuláši, ale aj mimo hraníc Slovenska, priemyselné komplexy. Bol jeden z tých majiteľov tovární, čo zabezpečili byty pre svojich zamestnancov: inicioval výstavbu osady, kde stáli rodinné domčeky. Produkcia továrne bola po roku 1945 zastavená. – pozn. red.]. Jeden z mojich strýkov bol člen vedenia a ten ma tam dostal. Pracovali sme veľmi tvrdo, aj v sobotu. Toto zamestnanie znamenalo pre mňa dobrú školu do života. Vtedy sa všetko vybavovalo po nemecky. Keďže som chodila do gymnázia a nie na obchodnú školu, neovládala som stenografiu. Aj som sa ju naučila, za tri dni, išlo mi to ohromne rýchlo, a boli so mnou spokojní, len som to po sebe nevedela prečítať. Bol tam jeden starší kolega, ten po mne čítal môj vlastný text. Roky som tam bola zamestnaná, až kým ma nevyhodili. Továreň prevzali Nemci a Židov prepustili. Aj hlavný inžinier bol Žid a jeden z riaditeľov tiež. Mňa vyhodili nakoniec, lebo som bola na exportnom oddelení, kde Nemci potrebovali moje vedomosti z angličtiny.

Medzi dvoma svetovými vojnami sa politizovalo len minimálne. Iba politici sa zaoberali politikou, obyvatelia nie. Oni vzali na vedomie daný stav. Iba približne 10 percent novín písalo o politike, ostatné prinášali správy, novely a literárne dielka. Vtedy bol celkom iný život. Preto si myslím – a zdá sa, že v tomto sa nemýlim -, že aj môj otec mal tak trochu sociálno-demokratické zmýšľanie. Možno ma to neovplyvňovalo, ale keď som začala trochu viac premýšľať, bolo to pre mňa vždy sympatickejšie riešenie.

Nikdy som sa nezúčastňovala politických podujatí. Politika bola pre mládež úplne neznáma oblasť. Nepoznali sme ani mená ministrov. Nepolitizovali sme, nič sme o tom nevedeli. Našli sa však aj takí, ktorí boli iba o pár rokov starší než ja, ale už vstúpili do komunistickej strany. Pamätám sa, že raz alebo dvakrát som sa zišla s jedným mladým komunistom. Ten ma síce oduševnene presviedčal, ale ja som mu napriek tomu nerozumela. Celkom sa mi zapáčili tie myšlienky a doma som ich začala rozoberať, samozrejme, nie ako vlastné. Môj otec bol rezolútne proti, veľmi sa mu nepáčili. Povedal: „Prosím ťa pekne, nechaj tie leninské záležitosti. Nechaj ich tak, to sú také nepekné veci. Netreba ich spomínať.“ Veľmi ma odhováral. No napriek tomu som sa párkrát s komunistami zišla. Určite však existovalo aj také hnutie, podobné sionistom v židovskej strane. Ja som nebola prívrženec ani tohto hnutia. Nezapojila som sa do žiadneho. Je síce pravda, že v Makkabi som hrávala tenis a súťažila v ľahkej atletike. Za Bar Kochbu som aj plávala [z hľadiska výkonu bolo plávanie na najvyššej úrovni. Najvýznamnejší športovci tohto odvetvia boli členovia Športového klubu Bar Kochba. Jeho členovia sa pravidelne zúčastňovali československých majstrovstiev a koncom 30-tych rokov 20. storočia dosiahli vynikajúce umiestnenia. V štafetovom plávaní pretekári Bar Kochba získali viackrát titul majstrov Československa. Za jediného vhodného súpera možno považovať členov bratislavského športového klubu Makkabi, ktorí vynikali najmä v zápasení a v ľahkej atletike – pozn. red.]. Medzi mojimi priateľmi bolo viac Nežidov ako Židov. Ja som bola skôr „československá“ až do roku 1938.

Okolo mňa sa vždy schádzala príjemná spoločnosť. Poznala som aj zopár zmiešaných manželstiev. Do roku 1939 to bolo prirodzené. V židovskom spoločenstve pôsobil sadhen [pozri: sprostredkovateľ]. Bolo mnoho takých rodín, ktoré si vyhliadli dievča, čo malo bohaté veno. Za veno rodičia dievčaťa požadovali zaťa, ktorý mal nejaký titul, musel byť minimálne inžinier alebo lekár, resp. advokát či doktor. Samozrejme, našli sa aj takí, no nie v okruhu mojich známych, keďže veľká časť spoločnosti už aj vtedy nebola židovská. Nás spájal šport. Stýkala som sa aj s Nežidmi, lebo čo na tom, že som hrala za Makkabi, keď aj v slovenských športových kluboch (v nežidovských športových kluboch) boli mnohí Nežidia, s ktorými sme spolu hrávali.

V roku 1933 sa v Nemecku dostal k moci Hitler. [Vtedy bol vymenovaný za kancelára – pozn. red.]. Dovtedy sme nemali ani potuchy o antisemitizme, ani ja som o ňom nepočula, ale aniostatní veľmi nevedeli, čo sa pod tým pojmom skrýva. Keď prijali prvé protižidovské zákony v Nemecku, aj rozprávať je hrozné, čo všetko sa tam udialo. Prví židovskí emigranti z Nemecka utiekli do Čiech, nie k nám. U nás nastalo desivé obdobie poroku 1938, hlavne po abdikácii Masaryka, keď sa Beneš netešil takej dôvere ako Masaryk. Masaryk žil na dôchodku a Beneš sa stal prezidentom. Nemali ho radi, bol Čech do tej miery, že ani so Slovákmi nebol celkom zadobre, nieto ešte s Maďarmi. Čo sa týka židovstva a Židov, neurobil nič dobré, preto mu nedôverovali (Židia). Po roku 1936 Židia zneisteli, lebo Masaryk odišiel. Táto vidina pokračovala 12. marcom 1938, kedy sa Hitlerovi podarilo ovládnuť Rakúsko (Anschluss) a objavili sa prví emigranti z Viedne, Rakúska, a tí teda rozprávali. Najprv sme im nechceli uveriť, pretože príbehy, ktoré sa stali v prvých dňoch – vo Viedni totiž Židov prinútili vydrhnúť dnešné námestie Judenplatz zubnými kefkami –, sa nám zdali byť neskutočné. Až po tejto udalosti sme sa naozaj vydesili, a až potom sa zdvihla vlna emigrácie. Už v zime 1937, možno v decembri alebo januári 1938 bola situácia priveľmi neistá. Naša spoločnosť sa schádzala raz do týždňa v Carltone [je jeden z najstarších a najexkluzívnejších hotelov – pozn. red.]. A tu sme už sem – tam ako všetci mladí, ani my sme si nepripúšťali pocit strachu, nebáli sme sa – videli demonštrácie. Tieto demonštrácie ale nemali vojenský charakter. Nemci pochodovali hore-dolu a vykrikovali: „Lieber Führer mach uns frei vor der Tschechoslowakei.“ Potom už aj Maďari vytiahli do ulíc a tí zasa vykrikovali: „Piros, fehér, zöld, Pozsony megint magyar föld. Slováci nemali extra príčinu demonštrovať, ale Hlinkova strana už existovala a vznikala aj Garda. Títo sa tiež ukázali, ale už sa nepamätám, čo vykrikovali. Ich demonštrácia nemala až toľko účastníkov, lebo boli domáci. Demonštrovali skôr Maďari a Nemci.

Po roku 1933 nás zasiahla vlna emigrácie. Bola to neľahká záležitosť. Do Ameriky ste nepotrebovali vízum, ale iný dokument, tzv. pozvánku. Osoba, ktorá niekoho pozývala, sa musela zaviazať, že hosťa bude živiť na vlastné náklady a nie na úkor vlády USA. Získať niekoho takého, na to ste potrebovali oddaného priateľa alebo dobré príbuzenstvo. Preto to nebolo ľahké. Najjednoduchšie sa dalo vycestovať do Francúzska, lebo francúzske vízum sa ešte dalo horko-ťažko zaobstarať. Francúzska vláda ešte ako-tak vychádzala ľuďom v ústrety. Emigrovali hlavne pesimisti, ktorí nevideli doma nič dobré. My, optimisti, tak ako aj nyša rodina, sme zostali. Povedali sme si, že u nás, v takom štáte – to sa už udialo 14. marca [14. marca 1939 vznikol Tisov fašistický Slovenský štát. – pozn. red.] -, kde je prezident katolícky farár, sa také udalosti, ktoré prebiehali v susedných štátoch, nemôžu stať. Nuž a práve vtedy začalo obdobie zla.

Počas prvej Československej republiky som sa nestretla s antisemitským zmýšľaním. Nielen ja, ale ani jeden z mojich rodinných príslušníkov. Počas vojny, keď sa Slovensko osamostatnilo a stalo sa satelitým štátom Hitlera, vtedy sme ho už, samozrejme, párkrát pocítili. Čo sa týka Bratislavy, ešte to ako-tak ušlo. Príslušníci Hlinkovej gardy tu síce boli, ale neboli veľmi na očiach. Ako sme sa dozvedeli, v ostatných vidieckych mestách bola situácia oveľa horšia. So zavedením povinného nosenia hviezdy to bolo tak, že zo začiatku ju musel mať každý. Hviezda mala priemer 6 cm a bola prišitá na vnútorné oblečenie [pozri: žltá hviezda na Slovensku]. Neskôr prišlo nariadenie, že tí, čo sú zamestnaní, sú oslobodení od tejto povinnosti. Ďalšie nariadenie však už prikazovalo aj tejto skupine povinne nosiť hviezdu z umelej hmoty, ktorá sa na šaty pripínala sponkou. Keď som šla po ulici a stretla známych, býval to vždy nepríjemný zážitok, lebo sa mi nemohli prihovoriť, ani ma pozdraviť, a tak sa radšej otočili. Môj hrozný zážitok sa týkal otca. Keď sa raz vrátil domov, musel totiž v meste niečo predpoludním vybaviť, povedal, že jeden mladík na ulici mu vynadal do Židov a udrel ho po tvári. Bolo to hrozné, čo i len počúvať.

Po vzniku Slovenskej republiky [pozri: Slovensko (1939-1945)] každý týždeň vydávali nové a nové protižidovské zákony a nariadenia. Najprv sme povinne museli odovzdať všetky cennosti, šperky, kožušiny – nie len kožuchy, ale aj také kabáty, na ktorých bol kožušinový golier. Spolu so šperkami sme odovzdali aj rádio, aby sme nebodaj nezískali informácie o udalostiach vo svete. Teraz som si spomenula, ako sme odovzdávali športový výstroj. Lyže a vybavenie k nim – toho času boli veľmi drahé, preto som sa s nimi lúčila s ťažkým srdcom. Osobne sme ich museli zaniesť a odovzdať. Vtedy, v roku 1940, sme ešte ani netušili, že čoskoro príde čas, keď sa bueme musieť zriecť nielen svojich cenností, ale aj vlastného života.

Vtedajšie protižidovské zákony [pozri: židovský kódex] stanovili, že ak sa niekomu podarí získať zamestnanie, získa aj pracovné povolenie. V tomto smere som jedine ja z celej našej rodiny  mala šťastie. Advokátsku kanceláriu v Bratislave, ktorú vlastnil mladší bratranec môjho otca, arizoval jeden zo starostov na žiadosť otcovho bratanca. Mestská radnica mala vtedy troch starostov – jedného Nemca, jedného Maďara a jedného Slováka. Maďarský starosta, ktorý arizoval túto advokátsku kanceláriu, sa volal Dr. Först Viktor. Získala som tam zamestnanie. Dr. Förstovi sa zakaždým podarilo pre mňa vybaviť povolenie na prácu. Často, niekedy aj denne, som musela ísť na súd. Bolo obdobie, keď sme museli povinne nosiť už iba malú židovskú hviezdu. Veľmi som sa bála, vždy som ju mala po ruke., lebo po Bratislave chodilo 200 chlapcov oblečených do uniformy gardistov [pozri: Hlinkova garda] – prezývali sme ich hvezdári -, ktorí prečesávali mesto a hľadali Židov, ktorí nemali pripnutú hviezdu, aby ich mohli potrestať. Peňažná pokuta bola 100 korún, ohromná suma, jej dnešná hodnota by mohla byť tak 1000 korún. Medzi nimi boli dvaja mládenci, z videnia som ich veľmi dobre poznala. Bežne som nosievala hviezdu v ľavej ruke. Keď som ich uvidela, chytro som si ju pripla. Raz sa však stalo, že som ich neskoro zbadala, ale napriek tomu som sa snažila hviezdu si rýchlo pripnúť. Zastavili ma a povedali: „Dávajte si veľký pozor, raz môžete dostať aj otravu krvi, ak sa pichnete do prsta.“ Aj také veci sa stávali. Uprostred toho strašného diania sa občas vyskytli aj obyčajné ľudské skutky. Dnešné Námestie SNP sa vtedy volalo Námestie republiky. Na mieste terajšej tržnice stáli pulty, kde sa predávala zelenina, ale najčastejšie to bolo ovocie. Ako som tak išla okolo, videla som, že majú krásne hrozno. Keby som ho tak mohla kúpiť mamičke, to by bolo fajn! Rozpačito som zastala, totiž my, Židia, sme nemohli nakupovať. Ako som tam postávala, zbadala som, že sa blížia hvezdári. Nepostrehli, ako som si bleskovo prišpendlila hviezdu. Podišli smerom ku mne a hovoria: „No, čo sa tu stalo, že tu postávaš?“ Úprimne som odpovedala, že závidím tomu, kto si môže kúpiť hrozno, aj ja by som chcela. „No, dajte 50 korún!“ Kúpili mi dve kilá hrozna, ledva som ho odvliekla domov. Kúpili a zmizli. Aj čosi také sa stávalo. Samozrejme, oni pokračovali v obchôdzke mesta a veselo trestali nešťastníkov, ktorých postretávali.

Tak sme si žili až do roku 1942. 26. marca 1942 odišla prvá skupina dievčat. [Slovensko bolo jeden z prvých satelitných štátov fašistického Nemecka, z ktorého Židov odtransportovali do táborov smrti. Prvá deportačná vlna sa zdvihla v roku 1942, trvala skoro sedem mesiacov. V období medzi 25. marcom a 20. októbrom vypravili 57 vlakových súprav, kde bolo 57 751 Židov. Devätnásť transportov poslali rovno do Osvienčimu, ďalších 38, kde bolo 39 000 Židov, vypravili do okolia Lublinu. Pozri ešte: deportácie zo Slovenska. – pozn. red.]. Hovorievalo sa, že ženy – od 16 do 30 rokov, vrátane tých, ktoré už nemali manžela, boli rozvedené alebo vdovy – berú na práce do Poľska. Žiaľ, odišlo ich 90 percent. Matky vyprevádzali svoje mladé dcérky na železničnú stanicu a tam ich odovzdávali. Trvalo však dosť dlho, kým sme sa dozvedeli, čo je vlastne Osvienčim. Celé mesiace, veru, kým nám došlo, že to nie je pracovný tábor, ale je to o niečom inom. Rok 1942 bol skľučujúci, plný stresu.

Samozrejme, Židov brali aj na prácu. [Paragraf 22 Židovského kódexu vyslovil pracovnú povinnosť Židov vo veku 16 do 60 rokov. Z tohto paragrafu sa neskôr stal symbol židovskej tragédie, pretože vláda Slovenskej republiky sa v marci 1942 odvolávala práve na tento paragraf a zahájila deportáciu židovského obyvateľstva Slovenska – pozn. red.]. Naši traja muži, švagor, manžel a otec, ktorý mal niečo vyše päťdesiat, sa dostali do Ilavy, kde práve stavali hydrocentrálu. Pracovali na stavbe. Stalo sa to asi v roku 1942. Mamička, sestra a ja, no aj ostatné ženy, ktoré tam mali príbuzných, sme dostali zvláštnu legitimáciu, v ktorej stálo, že kým tam muži  pracujú, my sme pod ochranou.

Policajné riaditeľstvo mesta sídlilo v dnešnej starej radnici. Jeho veliteľ bol Kozinka. Kozinka, len tak zo zvyku, posielal policajtov na hon Židov, dal ich odviezť do táborov alebo na výsluch. Za ten čas, kým naši muži neboli doma, nás v noci odviedli policajti 11-krát. Prezrel si naše ligitimácie, potom vyhlásil, že všetko je v poriadku a poslal nás domov. Kým je človek mladý, menej sa bojí a ja som naozaj nepatrila medzi bojazlivé typy, takže pri jednej takej príležitosti, keď nás zas predviedli na riaditeľstvo, o druhej v noci – bolo to už jedenástykrát – ozvala som sa: „Pozrite, my nemôžeme vyjsť do rána do šiestej na ulicu. Pôjdeme domov, ale nie samé, dajte nám doprovod.“ A naozaj sme dostali jedného policajta, ktorý nás odprevadil domov. Tak sa stalo, že v noci sme už mali pokoj a nikdy viac nás nedal predviesť.                                

Istá mladá pani, ktorej manžel bol tiež v Ilave, prišla raz k nám a hovorí, že práve teraz jej oznámili, že našich mužov odtransportovali do Žiliny a odtiaľ ich pošlú ďalej [Na Slovensku bolo viac zberných táborov, ale vlaky, čo odchádzali zo Žiliny, nasmerovali priamo do Osvienčimu. – pozn. red.]. Znova som potrebovala dobré kontakty a pár tisíc korún. To bolo vtedy strašne veľa peňazí. O hodinu som dostala povolenie na cestu z ministerstva zahraničných vecí. Nasadla som na vlak a odcestovala do Žiliny – bola som tam prvýkrát v živote. V Žiline som stretla muža, ktorý mi mohol pomôcť a prejavil istú ľudskosť. Porozprávala som mu svoj príbeh a prečo som prišla. Nechcem zachádzať do detailov, skrátka, podarilo sa mi získať povolenie na vstup do lágra, kde väznili môjho otca. Ako starší človek, nezmohol sa na nič. Podarilo sa mi získať povolenie, že môže opustiť láger. Otec mi medzitým povedal, kde pracuje švagor a manžel. Mali sa vrátiť z práce okolo piatej. On bol z nich najstarší, preto som ho musela zachrániť prvého. Zabalili sme otcove veci do plecnika a išli sme smerom k východu. Cestou som mu vložila do rúk povolenie. Otec si ho prečítal, zastavil sa a povedal: „Tá legitimácia nie je na moje meno. Ja nikam nejdem. Neurobil som nič nepoctivé vo svojom živote, ani teraz nechcem.“ Samozrejme, že to bola falošná legitimácia, bola na meno človeka, ktorý už nežil. Poštípala som ho do ramena, aby bol ticho a vyvliekla som ho odtiaľ. Konečne sme sa dostali z lágra a hovorím: „Otec, pre zmilovanie božie, situácia je...“ A vysvetlila som mu, ako sa veci majú. Otec bol zachránený. Ešte som musela vybaviť záležitosť našich chlapcov.

Neďaleko od železničnej stanice v Žiline bol hotel, volal sa Grand Hotel. Dali sa v ňom prenajať izby na hodinu. Vošla som dnu a pýtala som si izbu. Keď vrátnik uvidel staršieho muža s mladou ženou, hneď som dostala kľúč. Vyšli sme s otcom hore a zatvorila som dvere. Dala som mu noviny a prikázala som, aby sedel a čítal, lebo ešte neviem, kedy sa vrátim. Povedala som mu, aby ani neotváral dvere, aj keby ktokoľvek klopal. Radšej som však vzala kľúč so sebou, aby ani náhodou nemohol otvoriť dvere, on alebo niekto iný. Chystala som sa vybaviť záležitosť chlapcov. Vrátnik sa čudne pozeral, preto som mu povedala, reku, idem kúpiť fľašu vína, nebudeme hore len tak na sucho. Vtedy ma naozaj sprevádzalo šťastie – aj známosti -, lebo som dokázala našich dvoch chlapcov vysadiť na vlak, ktorý smeroval do Novák [pozri: pracovný tábor v Novákoch] a nie do Osvienčimu. Keď sa mi to podarilo, vrátila som sa po otca, ktorý čakal v hoteli a zišli sme dolu. Vrátnik zahlásil: „Nuž, ani sa nečudujem, že ste tak rýchlo skončili. Vy ste taká pekná mladá žena a idete s takým starým!“ Keď sme došli na stanicu, nasadli sme na rýchlik Tatra, ktorý bol pre Židov zakázaný. Vošli sme do jedálneho vozňa. Objednala som večeru, no otec nemohol od vzrušenia prehltnúť ani sústo. Domov sme docestovali šťastne, zavolala som taxík (aj to bolo zakázané) a konečne sme sa ocitli doma. Na druhý deň som si znova vypýtala povolenie na cestu a odišla som do Novák, aby som zistila, či tam chlapi dorazili. Tak sa stalo, že som v roku 1942 zachránila svoju najbližšiu rodinu. Vtedy ešte ani jeden z nich nebol mimo hraníc štátu. Ako vieme, v roku 1943 deportácie prestali.

Počas vojny sme sa museli sťahovať štyrikrát. Znova a znova vychádzali nariadenia o tom, kde môžu a kde nemôžu bývať Židia. Nemohli sme bývať v dome, ktorý bol postavený po roku 1938, ani tam, kde bolo zavedené ústredné kúrenie. Mnohí sa už skrývali v bunkroch. Začali sme dúfať, že možno celú tú hrôzu prežijeme. Tak uplynul rok 1944, kedy sme si trochu vydýchli. U mojich kresťanských známych som počúvala vysielanie londýnskeho rozhlasu, preto som vedela, čo sa deje vo svete. V roku 1944, teraz si na dátum nespomeniem, sa spojenci vylodili vo Francúzsku [6. júna 1944 sa začalo vylodenie amerických a britských síl na brehoch Normandie, ktorého cieľ bolo obsadiť prieliv La Manche a zaistiť voľný priechod loďstva dobytím severo-západného pobrežia na francúzskom území, ktoré bolo v rukách generála Rommela – pozn. red.]. Boli sme nevýslovne šťastní, aj sme si doma poplakali. Mysleli sme si, že za chvíľu bude koniec. 20. augusta 1944 vypuklo Slovenské národné povstanie. Vtedy to ešte vyzeralo, že sa nám podarí uniknúť z mesta. Žiaľ, nevyšlo to, lebo obe stanice uzavreli policajti v spolupráci s gardistami [pozri: Hlinkova garda]. Do povstaleckej zóny bolo zahrnuté aj územie Bratislavy.

V septembri bolo veľmi príjemné počasie, bolo krásne teplúčko. Chceli sme si ísť s našimi priateľmi trochu zaplávať. Moja mama – bola ešte pomerne mladá – a ja s priateľmi, boli sme štyria, sme sa teda vybrali k vode. Smerom na Devín bola na Dunaji malá zátoka, kam skoro nik nechodil, preto sme sa vybrali práve tam. Trochu sme si zaplávali, vyšli na breh, ale mama bola ešte vo vode. Zrazu sme zhrozene zbadali, že o pár metrov ďalej sa vyzlieka Kozinka, náčelník policajného riaditeľstva mesta, a chystá sa do vody. Kozinka si to namieril rovno k mame, ktorá si tam pokojne plávala. Obaja sa postavili. Povedal jej niečo a mama vzápätí vyšla z vody. Kozinka plával ďalej. Ten strach, čo sme vtedy prežívali! Mama si sadla a spustila: „Predstavte si, Kozinka povedal, aby sme išli domov a zmizli z mesta čo najskôr, lebo nás obsadili Nemci.“ Aj sa tak stalo. Rýchlo sme sa obliekli a utekali domov. Začali sme sa báť – boli sme doma samé tri ženy bez mužov. Čo bude ďalej?

Môj otec bol doma, nemusel ísť do Novák. Švagra sa nám podarilo odtiaľ dostať, a to tak, že sme mu zaobstarali pracovné povolenie ako murárovi do istej stavebnej firmy. Presne o týždeň skôr, ako sme mali ten zážitok s Kozinkom, sa aj môj manžel dostal z Novák. Jeho sme umiestnili ako robotníka, takisto v stavebnej firme. A tak sme boli doma všetci. Vzápätí, samozrejme, nastali starosti, z čoho budeme žiť. Židia mohli nakupovať potraviny len po desiatej hodine, tak to bolo stanovené kvôli vojne. Je pravda, že na Slovensku sme ešte mali čo nakupovať, ale po desiatej boli obchody oveľa prázdnejšie ako dovtedy. Majiteľka obchodu, kam mama takmer denne chodievala na nákupy, bola Nemka. Raz povedala (nemecky) mame: „Počúvajte, teta Vidor, nechajte si tu košík, vložte tam ceduľku s tým, čo potrebujete a vráťte sa poobede.“ Tak sa aj stalo. Počnúc týmto dňom sme mali, čo sme potrebovali. Tá pani vždy vložila do košíka všetko, čo sme napísali. Mohla to byť zelenina, alebo múka, cukor či chlieb. Aj medzi Nemcami boli dobrí ľudia. Hovorím to preto, lebo nemožno hádzať všetkých ľudí (členov hocakého národa) do jedného vreca. Každý národ môže mať poriadnych a poctivých jedincov, ale takisto aj zlých, ba aj vrahov. Nemci nás okupovali, žili sme vo veľkom napätí, čakali sme, čo bude ďalej. Medzitým sme počúvali správy a vedeli sme, že Nemci utrpeli veľmi veľkú porážku na fronte. Žili sme v ustavičnej neistote, kým raz v noci pre nás neprišli gardisti. Bolo to 27. septembra 1944. Sústredili nás v Ústredni Židov, ktorá sa nachádzala tam, kde je aj dnes. Jej budova potrila židovskej náboženskej obci. Priviedli nás sem, už neviem, koľkí sme mohli byť, možno tak 1500 Židov, ktorých sa im podarilo pochytať v meste. V roku 1940 žilo v Bratislave 15 000 Židov. Z nich zostalo asi 1500, ktorých mohli zastihnúť doma. Celú noc sme postávali na schodoch vo výške dvoch poschodí. Ráno, bolo ešte dosť skoro, možno pred ôsmou, sme sa presunuli na ulicu. U Nemcov bolo všetko usporiadané v päťstupoch, do tzv. „Fünfenreihe“, a tak sme museli mašírovať cez celé mesto na železničnú stanicu Nové Mesto. Táto stanica už dávno neexistuje, bola na konci Dunajskej ulice. V uliciach bolo mnoho ľudí, okoloidúci sa zastavili a prizerali sa. Boli aj takí, čo postávali so sklopenými očami. Videla som ženu, ktorá plakala, keď nás videla. Nikto nejasal, naozaj boli všetci zarmútení aj zahanbení. Dorazili sme na stanicu, stále v päťstupoch. Čakali sme celé dopoludnie. Ja, mama, otec, jedna moja teta a ešte jedna osoba – to bol náš rad v päťstupe. Oproti každému zástupu stál jeden príslušník oddielu Freiwilligerstaffel [FS – nemecký oddiel dobrovoľníkov – pozn. red.). Boli to synovia tunajších Nemcov, ktorí síce neboli v SS, ale FS (Freiwilliger) bola podobná organizácia, domáca, slovenská. Každý držal v ruke guľomet (prevdepodobne ide skôr o samopal – pozn. red.], ktorým mieril rovno na nás. Oproti mne stál môj starý spolužiak ešte z lýcea. Jeho otec bol učiteľ matematiky. Volal sa Eduard Ulreich. Stál rovno oproti mne a mieril na nás guľometom. Moji rodičia boli síce zdraví, ale keď už má človek päťdesiat rokov, rozruch a nepokoj znáša veľmi ťažko. Mojej mame prišlo zle. Žiadal sa jej pohár vody. Keby sa vraj mohla napiť, hneď by sa cítila lepšie. Stáli sme dlho, bolo veľmi teplo a slnko na nás pražilo. Nemecky som zvolala na Ulreicha: „ Mögst mir gebracht ein Glas Wasser für meine Mutti?“, teda či jej môžem priniesť pohár vody. A na to môj bývalý spolužiak odvetil: „Kusch oder geschloss! Mlč, lebo strelím!

Niečo vám poviem, čo súvisí s Edom Ulreichom. Mal jednu mladšiu sestru, bola to milá, pekná osôbka. Stretla som sa s ňou dva-tri roky po vojne. Pozdravili sme sa a hovorím: „A čo tvoj brat?“ „On je vo Viedni, napíšem mu, že si tu, určite sa veľmi poteší.“ Ja na to: „No, on sa určite poteší! A čo robí Edo vo Viedni?“ „Je katechéta na evanjelickom lýceu.“ O niekoľko rokov neskôr kráčam po schodisku, zrazu zbadám akúsi povedomú postavu. Bože môj, však to je Edo Ulreich!“ Šiel veľmi svižným krokom smerom k bytu, kde voľakedy bývali a v ktorom teraz žila jeho sestra. Bežala som za ním, ale on bol rýchlejší. Dobehla som ho pred bránou a oslovila som ho: „Ulreich!“ On sa otočil, na tvári sa mu zračil blažený úsmev, bol šťastný, že ma vidí. Vtedy som zdvihla ruku a prvýkrát vo svojom živote som udrela niekoho po tvári. Dala som mu takú facku (vložila som do nej všetku silu), až ma ruka bolela a povedala som: „Ty špina! Si obyčajný vrah a podliak!“ Facka bola silná, hoci bol oveľa vyšší ako ja, aj okuliare mu spadli na zem a rozbili sa. Nepovedal ani slovo, len tam stál, ani sa nepohol, bol ako skamenený. Medzitým sa otvorila brána a vošiel pán, ktorý v dome býval a len sa prizeral, čo sa udialo. Ulreich tam stál zahanbený, lebo ten človek videl koniec scény. Schytila som sa ako po dobre vykonanej práci a vyšla som z brány na ulicu. Vtedy sa mi stalo niečo, čo si len ťažko viem vysvetliť: ako som vykročila, rozplakala som sa. Plakala som celou cestou. Neskôr, keď som sa zamyslela nad touto udalosťou, uvedomila som si, že som plakala, lebo ma osud priviedol do takej ponižujúcej situácie, že som ublížila živému tvorovi. Janemôžem nikoho a nič zabiť, ani len muchu. V lágri som bola svedok toľkej hrôzy, že nemôžem skoncovať so žiadnym živým tvorom, hoci by to bol obyčajný chrobák.

Teraz budem pokračovať v rozprávaní o vlastnom osude. Až do obeda sme postávali na železničnej stanici. Okolo poludnia nás prinútili, aby sme nastúpili do vagónov. Odviezli nás do Serede, kde bol zberný tábor [pozri: deportácie zo Slovenska]. Tam sme zostali iba tri dni, ale bolo to o to horšie. Nebolo tam miesto, boli sme na seba natlačení, hrôza. Poslali nové vagóny a znovu nás naložili. Bola som v prvom transporte. Do jedného vozňa nás natlačili sedemdesiat, možno aj viac. Keď sme pricestovali do čadce, už sme vedeli, že smerujeme do Osvienčimu. Presne som vedela, čo sa tam deje, že Osvienčim existuje. [Na Slovensku sa len málokedy používa nemecký názov tábora – Auschwitz – používajú skôr slovenskú alternatívu – Osvienčim. – pozn. red.]. Tento láger bol známy, lebo v marci 1944 sa dvom väzňom podarilo odtiaľ utiecť. [Pozri: Zápisnica z Auschwitzu]. Môj vtedajší manžel poznal jedného z nich. Nakreslili veľkú, podrobnú mapu tábora, pôdorys Osvienčimu a Brezinky (Birkenau). Presne zaznamenali, kde sa nachádza plynová komora, kde sú krematóriá  (boli štyri), ďalšia plynová komora, C – barak, baraky mužov, žien a Cigánov. Vrba a Rosenberg – tak sa volali väzni, čo utiekli – dali môjmu mužovi zvitok máp, kde bolo všetko presne zakreslené a ten zvitok mal dostať Dr. Tibor Kovács, ktorý bol neoficiálny vedúci tunajšej Ústredne Židov. V tom čase sme bývali na Šimoniho ulici – dnes už neexistuje – tam, kde stojí Hotel Devín. Odtiaľ som preniesla mapy na Koziu ulicu, kde sa nachádzala Ústredňa Židov. Musel to niekto urobiť, no bol to naozaj dlhokánsky zvitok, aspoň taký dlhý, ako stôl [viac ako meter – pozn. red.]. Vznikol problém, ako zvitok dopraviť bez toho, aby to vzbudilo zbytočnú pozornosť. Neuveriteľné, ale táto úloha pripadla mne, hoci ju dodnes považujem za zázrak. Môj manžel, Oskar Klopstock, bol člen podzemného hnutia a doporučil ma. Vedeli, že som dostatočne odážna a len tak ľahko sa nezľaknem. Navyše som bola aj celkom fešná. Vedeli aj to, že keď bolo treba niečo súrne vybaviť, dokázala som to. Napríklad trest smrti čakal každého, kto počúval vysielanie londýnskeho rádia. Ja som ho počúvala každý deň, rovnako ako nemecké rádio. Mapu sa mi nakoniec podarilo dopraviť v poriadku do Ústredne Židov. Samozrejme, vtedy, keď som ju niesla, nepripla som si hviezdu. Tak, túto úlohu som zohrala vo veci ja, nič viac. Zvitok mal ďalej Dr. Kovács preniesť do Maďarska, Horthymu a pápežskému nunciovi. Dostal sa skutočne k pápežskému nunciovi, ktorý ho mal odovzdať vo Vatikáne. Svoju kópiu dostal aj Horthy. Pápežský nuncius podal správu Vatikánu a pápež Pius XII. vyjadril svoj nesúhlas s udalosťami písomne. Preto, keď som uvidela tábor v Osvienčime, nebol pre mňa celkom neznámy. Nás vysadili v Birkenau a nie pred hlavnou bránou, nad ktorou sa pýši nápis „Arbeit macht Frei“. V Birkenau boli plynové komory. Vo vagóne cestovala s nami jedna bratislavská lekárka, chirurgička, so svojou mamičkou, vyše sedemdesiatročnou starenkou. Vlastnou rukou jej pichla smrtiacu injekciu a potom aj sebe. My sme mali vo vagóne len tieto dve mŕtvoly. Hovorilo sa, že v ostatných ich bolo viac – malé deti, bábätká, starší ľudia, čo spáchali samovraždu, alebo zomreli od únavy, ktorú spôsobilo cestovanie a stres.

Museli sme opustiť vagón, pričom na nás stále kričali: „Raus, raus!“ Plecniak nám nedovolili vziať so sebou, všetko sme museli nechať vo vagóne. Ako sme vychádzali, hneď nás rozdeľovali, muži zvlášť, ženy zvlášť. Vtedy som svojho otca a manžela videla naposledy. Zasa nás postavili do päťstupu. Opäť mama, ja, teta a dve neznáme ženy. Stáli sme skoro až na konci, rad sa posúval dopredu veľmi pomaly. Mengeleho som nikdy v živote nevidela. Boli sme od neho ďaleko, nedostali sme sa k nemu. Na každom piatom kroku stál príslušník SS, ktorý na nás mieril guľometom. Rad sa posúval nepredstaviteľne pomaly, každú chvíľu sme stáli. Ja som veľmi plakala. Mamička sa ma snažila utešovať: „Neplač, Katinka moja, taký život, čo sme mali v posledných rokoch je na zaplakanie, nemáš čo ľutovať. Za takým životom netreba trúchliť, lebo to nebol život pre ľudí.“ Esesák, čo stál obďaleč, bol z Prievozu. Rozumel, čo mama povedala. Pozrel na mňa, chytil ma za rameno a spýtal sa: „Koľko máš rokov?“ Každý, koho sa opýtali, odpovedal, že má dvadsaťosem, dvadsaťdeväť, lebo si mysleli, že po 30-ke už posielajú ľudí do plynu. Povedal: „Ty si ešte silná, ty pôjdeš na robotu.“ Stáli sme tam s mamou, ruku som mala zavesenú do jej ramena, ale napriek tomu sa mu podarilo posunúť ma na druhú stranu. Veľa nechýbalo a bola by som spadla, ale v druhom rade stáli dve Bratislavčanky, tie ma zachytili. „Poď sem, počuli sme, že sa voláš Katka, len poď.“ Tak som sa dostala na stranu života. My, čo sme sa tam dostali, sme išli úplne iným smerom ako tí, ktorých hneď poslali do plynu. Musím však dodať, že Rusi sa už nebezpečne blížili, preto Osvienčim už začali likvidovať. My, na strane života, sme sa museli vyzliecť do naha, vlasy nám úplne ostrihali a hlavu oholili. Poslali nás pod sprchy, čakali sme, že pustia plyn, len sme tam stáli a čakali. Nakoniec predsa z ružíc tiekla voda a nie plyn. Osprchovali sme sa a potom sme sa mohli obliecť. Dostali sme – a to je hrozné – šaty po tých, ktorých popravili. Boli na nich fľaky od krvi a boli špinavé. Mne sa ušli letné. Každá sme dostali k tomu drevené topánky a nakoniec, marš do barakov.

Táto procedúra trvala od rána do poludnia. Poobede nám prišiel známy z Bratislavy, volal sa Glauser. Všetky, čo sme tam boli, sme ho obkľúčili, „Kde mám otca, manžela, kde je ten a ten, kde je mama, sestra...?“ On len zapisoval mená, hoci prišiel len preto, že sa dozvedel, že z Bratislavy prišiel nový transport. Pracoval v kancelárii „Staatsgebaudet“ (nemecká kancelária), kde robili Židia, ktorí boli v tábore už tretí rok. Nebolo ich veľa, mohli byť tak ôsmi, desiati. Tým dovolili poprechádzať sa po určitej trase. Ostatní sa z barakov nemohli vzdialiť. Zapísal si naše mená a povedal, že potrvá deň – dva, kým bude môcť znovu prísť a zoženie informácie. Zoženie, lebo má dobrých priateľov, čo pracujú pri plynových komorách a vyberajú mŕtvym zlaté zuby. Glauser sa vrátil o dva dni. Hneď sme ho obkľúčili. Niektorým vedel povedať, čo je nové. Ja som iba stála a čakala. Dobre sme sa poznali, aj naši rodičia, preto som sa obrátila naňho priamo a spýtala sa: „Mne nepoviete nič?“ Na moju otázku najprv neodpovedal, len sa pozrel do svojich poznámok. „Prosím, aj keď to bude zlé, povedzte mi to. Aj to najhoršie. Nechcem žiť tak, že stále budem len dúfať. Aj keď to bude zdrvujúca správa, bude to pre mňa.“ Nato odvetil: „Áno, medzi druhou a treťou hodinou na svitaní prišli na rad aj vaši rodičia.“ Preto poznám presný dátum, bol to 4. október. Vtedy popravili mojich rodičov.

V barakoch boli trojposchodové postele. Každý si musel sadnúť na zem. Sedeli sme v kruhu, priniesli jedno vedro s hnedastou tekutinou, ktorá smrdela už zďaleka. Nevedeli sme si predstaviť, čo to je, na čo to bude. Prišiel jeden esesák, prikázal nám jesť. Je to vraj naša večera. Podišla k nám istá žena, na hlave mala šatku. Vedeli sme, že je tak isto väznená ako my, ale bola tu už dlhšie, preto jej dovolili nosiť šatku. Zrazu na nás skríkla: „Žerte, ja sa odtiaľto nepohnem, kým nebudete žrať!“ Jedna z nás sa ozvala: „Však nemáme ani lyžicu!“ „Ani nebude, naberajte si rukami! Ale žrať musíte!“ Boli sme veľmi vydesené, ona je predsa jedna z nás, a takto sa s nami rozpráva! „Pozrite sa, tú večeru zožeriete! Oni (SS –red.) nech zdochnú, ale my chceme žiť. Ak chceme prežiť, tak všetko to hovno zjeme“, to povedala. Vysvitlo, že to bola lekárka z Kolozsváru. Kolozsvár ešte patril k Maďarsku [lepšie povedané: zase patril k Maďarsku, pozri: viedenská arbitráž – pozn. red.] a odtiaľ už odišli transporty skôr. (Robili ho Maďari). [Z Podkarpatskej Rusi a zo Sedmohradska – teda aj z Kolozsváru – v období medzi 7. júnom a 15. májom 1944 deportovali Židov. V 92 vagónoch bolo asi 300 000 ľudí. Pozri: Randolph L. Braham: Politika hubenia národov. Holokaust v Maďarsku. Vydavateľstvo Új Mandátum, Budapest 2003, str. 135 – pozn. red.]. Vtedy sme nezjedli veľa tej tekutiny, ale po dvoch dňoch sme ju skonzumovali celú.

V Osvienčime som bola iba 10 dní, lebo Nemci veľmi intenzívne pracovali na jeho likvidácii. Plynové komory boli v prevádzke dňom i nocou. Vzduch bol presýtený zápachom spáleného mäsa, nerástla tam ani tráva. Ani vtáci tam nelietali, odradil ich ten hrozný smrad. Žili sme bezmyšlienkovite, tu sa ináč nedalo. Na latrínu sme mohli ísť iba vtedy, ak nás bolo desať. Nebol to však až taký problém, lebo ak bolo treba, človek nahovoril dve-tri, aby sa pridali a išli sme spolu. Latríny boli trochu ďalej, z jednej strany bolo desať dier a z druhej tiež. Na každom piatom kroku stál príslušník FS [Freiwilligstaffel, teda člen oddielu nemeckých dobrovoľníkov – pozn. red.] alebo SS. Nedali sa rozlíšiť, lebo nosili rovnakú uniformu. Videla som na vlastné oči, že boli medzi nimi mnohí, čo určite neboli normálni, lebo si išli oči vyočiť, ako sa pozerali na naše holé zadky a len slepý nevidel, že sa v tom vyžívali. Boli to hrozné veci, pod ľudskú dôstojnosť.

Po desiatich dňoch nás znova naložili do nákladných vagónov. Vláčili nás dva dni. Po dvoch dňoch sme sa dostali do nemeckého Freibergu. [Vo Freibergu bola pobočka koncentračného tábora Flossenburg – pozn. red.]. Toto miesto sa nachádzalo medzi Drážďanmi a Chemnitzom. Vo vzdialenosti asi 30 km od Drážďan bola porcelánka, z ktorej stavali vojenskú továreň. Tu sedem mesiacov asi 500 žien – všetky pochádzali z bývalého Československa, najviac ich bolo z Čiech, ale aj zo Slovenska ich mohlo byť zo dvesto – vyrábalo krídla a niektoré súčiastky rakiet. Týmito raketami bombardovali Londýn [Reč je o V-raketách, ktorými bombardovali Londýn od júna 1944 – pozn. red.]. Pracovali sme tu sedem mesiacov a jedna pracovná smena trvala dvanásť hodín v noci alebo dvanásť cez deň. Bola to ťažká fyzická práca, preto nás striedavo premiestňovali. Na prvom mieste, kde som pracovala, stál človek na malej plošinke, kde bolo vystreté krídlo lietadla, do ktorého sme vyvŕtavali ťažkou vŕtačkou dierky. Projektant nakreslil kolieska, kde mali byť nity. Ich miesta sme mali vyvŕtať my. Vŕtačky vážili päť kíl, nosievali sme ich na pleci a tak sme vŕtali. Museli sme pracovať veľmi pozorne. Ak sa niekto pomýlil, dostal takú facku, že spadol z plošinky. Bolo tam oddelenie, kde sme stáli štyri pri malom stroji, ktorý sa otáčal. Tu sme vyrábali súčiastky. Obrusovali sme aj oceľové plechy. Bola to krutá práca, lebo plechy boli veľmi ostré. Za normálnych okolností by sa takáto práca mala vykonávať v rukaviciach, ale my sme, samozrejme, žiadne nemali. Aj sa prihodilo niekoľko úrazov. Pri práci nás strážili dozorkyne. Musím povedať, že dozorkyne SS boli oveľa nepríjemnejšie ako muži. Trpeli sme neustálym hladom, na celý deň sme dostávali 6 dekov chleba. Túto porciu sme si museli zadeliť tak, aby nám vystačila až do večera. Ráno nám doniesli nejakú tmavú tekutinu, volali ju čaj. Bola aspoň vlažná. Na obed rovnakú polievku, v ktorej zo začiatku smutne plávali tri kúsky surových zemiakov. V poslednom týždni sa ich počet zredukoval na jeden. Bývali sme na poslednom poschodí továrne a bola to neopísateľná hrôza. Všetko bolo plné ploštíc. Človek sa vrátil z nočnej smeny a ten, ktorý tam spal dovtedy, musel vstať, lebo príchodzí si líhal na to isté miesto. Aj dvakrát za noc sme si museli z tela odhŕňať ploštice. Žili sme v neľudských podmienkach.

Odpracovali sme tu pár mesiacov. Zrazu sa začali šíriť reči, že továreň zatvoria. Všetci sme zostávali cez deň vnútri, ale tie, čo pracovali hore na poschodí videli, že príslušníci SS utekajú a spolu s nimi aj predáci, ktorí nás zaúčali. S nimi sme sa nemohli ani len porozprávať, zakazovali nám to. Drážďany bombardovali dva dni a dve noci. Nás zatvorili v továrni – boli to dva najznesiteľnejšie dni. Nebáli sme sa bomb, hoci nebo bolo od rána do večera červené. Ľahli sme si na zem a konečne sme sa mohli do sýtosti vyspať, konečne sme sa nemuseli ničoho obávať. My sme sa báli esesákov a gestapa a nie bomb. Vlastne, keď sa to tak vezme, prežila som bombardovanie Drážďan [bombardovanie Drážďan, počas ktorého bolo mesto zrovnané so zemou, tzv. kobercový nálet, trvalo 2 dni, 13.-14. februára 1945 – pozn. red.]. Zrazu sa prihodilo toto: už sa nepracovalo a nás presídlili do barakov v tábore mimo mesta. Tam už špina nebola, ale žiadne jedlo nám nedali, ani len čaj. Baraky boli postavené uprostred lúky. Za tri dni na nej nezostalo ani stebielko trávy, ostala len holá zem. Celú trávu sme spásli. Zjedli. Keď sme už naozaj uverili tomu, že zomrieme od hladu, - a to je hrozná smrť, lebo trvá pomerne dlho – zase nás naložili do nákladných vagónov, ale do takých, čo nemali strechu. A teraz prichádza azda najhoršia časť mojej kalvárie. V týchto otvorených vagónoch sme boli 16 dní, vozili nás cez Rakúsko, Nemecko a bývalé Československo. Len sme šli a šli, z jednej strany prichádzali Rusi, z druhej Američania, samí nepriatelia (teda Nemcov). A nás len vláčili celých tých 16 dní, v daždi, snehu, vetre, kým nezačalo svietiť slniečko. Medzitým nastal apríl. Po 16 dňoch sme aj my mali mŕtvoly vo vagóne. V Ústí nad Labem [prístavné mesto v Česku na brehu rieky Labe – pozn. red.] nás odstavili na krátky čas. Miestni obyvatelia, keď sa dozvedeli, o čo ide, nahádzali nám do vagónov chlieb. To bolo všetko, čo sme za celý čas zjedli. Potom sme sa pohli ďalej a zase sme išli deň a noc, až kým sme nakoniec zostali stáť.

Odrazu sa otvorili na vagóne dvere. Príslušníci SS na nás začali revať: „Alles raus, alles raus!“ Všetci von, všetci von! Nevedela som, kde sme, nemala som ani toľko síl, aby som vystúpila – 16 dní sme sedeli a boli bez jedla. Vtedy vojak SS, ktorý stál pred vagónom, vyšiel hore. Mal obuté čižmy a doslova vykopával z vagóna ženy, ktoré samé nevládali zísť. Popadali sme na kamennú dlážku, slabé a chudé, ale napriek tomu sa nikomu nič nezlomilo. Predsa len sa stal zázrak, lebo za normálnych okolností čosi také neexistuje. Postavili nás opäť do Fünfenreihen, do päťstupu. Istá žena, ktorá stála vedľa mňa, sa ma spýtala, či neviem, kde sme, vonku je vraj napísané Mauthausen. Ja ako Bratislavčanka, som často cestovávala po Rakúsku, ale napriek tomu som sa nevedela zorientovať. Príslušník SS, ktorý stál vedľa nás, sa ozval po nemecky: „Das heisst Mordhausen“ [nemecká slovná hra – jej význam je asi „to znamená dom vraždy“ – pozn. red.]. Teda nie Mauthausen, ale smrť – nachádza sa asi 5km od Linzu, vedie tam dosť strmá cesta. Kto už nevládal a sadol si, v momente ho zastrelili, takže kým sme tam došli, bolo nás oveľa menej. Po príchode nás pustili do baraku. Predtým, ako sme sa dostali do Mordhausenu, niekde v Rakúsku odstavili náš vagón na dosť dlhý čas. Počuli sme, že vedľa nás sa zastavil vlak, ale vidieť sme nič nevideli. Boli v ňom ruskí zajatci a tí nám zakričali „Hitler kaput!“. Mysleli sme, že nás chcú utešovať, možno to ani nie je pravda, ale je od nich milé, že nám chceli povedať takú dobrú zvesť. Správa však bola pravdivá, v apríli už nebol Hitler medzi živými [Hitler spáchal samovraždu 30. apríla 1945 v podzemnom bunkri svojej kancelárie v Berlíne – pozn. red.].

V Mauthausene, kto nemal šťastie – a ja som mala veľkú smolu – dostal sa do tzv. cigánskeho tábora, odkiaľ ženy – príslušníčky SS už utekali. Zostalo ich tam len zopár, a tie, keď už vedeli, že tam prídu Židia, odovzdali moc Cigánom, ktorých označili bielou páskou na rukáve. Oni nás strážili. Nie som rasistka, ale musím povedať, že to bolo niečo hrozné. Cigánky – musím znamenať, že za celý čas, kým som bola v lágri, nikdy som nedostala telesný trest – ma tak zbili korbáčom, že celé mesiace som mala na chrbte jazvy po úderoch. Našťastie, ja som tam nemusela zostať dlho. Bola medzi nami jedna podarená, veľmi zlatá osôbka. Hoci sa mi vekom nemohla rovnať, hovorievala: „Kto chce, nech ide so mnou, ja utečiem.“ Hneď som sa k nej pridala. Bolo nás sedem žien. Ušli sme. Nedostali sme sa ďaleko, lebo okolo boli samé lesy. Dopadli sme ako Červená čiapočka a vlk. Len sme chodili kolom-dokola, ani počasie nám neprialo, neustále pršalo. Čo máme teraz robiť? Pôjdeme naspäť. Ale ani naspäť sme netrafili. Dostali sme sa kamsi a vidíme, že sú tam akési schody, ktoré smerujú veľmi-veľmi vysoko. Tá podarená pani, čo nás viedla, povedala: „Čakajte tu, vyštverám sa hore a pozriem, čo tam je.“ My sme chvíľu čakali a ona zavolala po slovensky: „Poďte hore aj vy, sú tu nejaké baraky.“ Začali sme sa štverať štvornožky, lebo sme nemali už dosť síl. Bol to český tábor pre politických väzňov. Schovali nás pod slamu. Boli tu aj postele, ktoré boli vystlané slamou. Tak sme sa dostali do jedného baraku s Novotným, neskorším prezidentom republiky. Doniesli nám aj piť, že čo, to nebolo vtedy zaujímavé. Schovali nás, len hlavy nám trčali, ale aj tie vždy niečím prikryli. Ich už nekontrolovali (okrem počtu), oni boli totiž politickí väzni.

V jeden deň nám povedali: „Ženy, sme slobodní, prišli Američania!“ Horko-ťažko sme vyliezli z úkrytov a postavili sa. Bolo to 4. mája 1945. Stála tam balustráda, opreli sme sa o ňu a len sme pozerali, človek nechcel veriť vlastným očiam. Vojaci vystúpili, pustili sa hore schodmi, ale už prichádzali americkí velitelia. Bolo nám nepríjemne, lebo vždy, keď im človek (Američanom) niečo povedal, ako keby sa poodtiahli, tak trochu cúvli. Bol to prvý láger, ktorý oslobodili Američania, nikdy predtým nevideli zajatkyne. Museli sme vyzerať otrasne bez vlasov, pochudnuté, ufúľané. Vysvitlo, že sa odťahovali preto, lebo sme nevýslovne smrdeli. Najprv nás vydezinfikovali, ruky sme museli zdvihnúť k nebu a na hlavu nám niečo nastriekali. Nakoniec nám dali deky, do ktorých sme sa mohli zahaliť. Prikázali nám, aby sme utvorili rad a vystreli pravú ruku. Vystreté ruky sa nám triasli. Mysleli sme si, no konečne dostaneme najesť – mali sme vtedy obrovský hlad a to neopísateľne bolelo. Otvorili sme ruky a mysleli sme si, že umrieme... Dali nám zubné kefky. Najprv sme si mali vyčistiť zuby, aby sme natoľko nesmrdeli. Nadávali sme, hrešili, ale urobili sme to, čo od nás žiadali. Znovu nás postavili do radu a znovu sme mali vystrieť ruky. No, konečne sa najeme! Podávali nám štyri rôznofarebné pilulky. Najprv sme mali zjesť bielu, chvíľu počkať, a až potom tie farebné. Biela bola na upokojenie žalúdka, tie farebné boli vitamíny. Slovo – vitamín – sme nepoznali, no zjedli sme ich. Americký vojak sa vrátil. Ja som vedela dosť dobre po anglicky, ale nadávať som nevedela, no medzi nami bola jedna, čo vedela. Tak vynadala tým americkým vojakom, že sa im hlava zakrútila. Je pravda, že potom sa jej iba smiali. Znovu sme mali vystrieť ruku, ale tentokrát nám dali pollitrový hrnček a mlieko. No konečne! Stáli sme však ďalej a čakali sme, kedy dostaneme nejaké poriadne jedlo. Nedostali sme však nič. Čo tie ženy stvárali... skoro tých vojakov zbili.

Ešte by som chcela porozprávať jednu zaujímavú príhodu, možno pochopíte, prečo skutočne verím na zázraky. Umiestnili nás do bývalých barakov SS, kde bol vankúš aj slama. Doteraz sme nemali nič, pre nás to bol hotový luxus. Obsadila som jednu z dolných postelí. Počula som nad sebou plač, pozriem sa a vidím jedno mladé milučké dievča, ako usedavo plače. Vyštverala som sa k nej, pohladkala ju a začalo som ju utešovať: „Neplač, sme slobodní, vojna sa skončila. Už bude dobre, neboj sa!“ Hneď sa ku mne pritúlila: „Mamička moja, ako dobre, že žiješ! Bez teba to bolo hrozné! Juj, či sa teším, že si tu so mnou!“ Myslela si, že som jej mama. Pohladkala som ju, bola celá rozpálená. Mohla som byť pri nej asi tak dvadsať minút, potom som z postele zliezla a zavolala som na jedného z vojakov, lebo to dievča potrebovalo lekára. Mali so sebou niekoľko lekárov a jeden z nich prišiel. Hneď stanovil diagnózu – týfus. Pre mňa potom nasledovali dva veľmi nepríjemné dni, bojovala som sama so sebou, či sa mám priznať, že som asi polhodinku ležala vedľa nej. Ak to urobím, budem podozrivá, či som sa náhodou nenakazila. Povrávalo sa, že o týždeň by sme mali ísť domov, ale ak sa priznám, nechajú ma tu. Och, Bože, čo mám robiť? Bola som zúfalá. Nakoniec som dospela k rozhodnutiu, že počkám ešte dva-tri dni a ak nedostanem horúčku, všetko bude v poriadku. Napriek tomu, že som s ňou strávila asi polhodinku, horúčku som nedostala. Nič sa mi nestalo, čo považujem za malý zázrak. V tom čase sme už jedávali aj trochu hustejšiu stravu. Stretávali sme sa s ostatnými väzňami, voľne sme sa pohybovali sem a tam. Bolo to fantastické, ako sa k nám správali ruskí zajatci. Mali oveľa väčšie skúsenosti, občas odchádzali – oni tomu hovorili „žrať“ – čo znamenalo, že zišli do dediny pre čo – to pod zub. Vždy sa s nami podelili. My sme sa nevládali pohnúť. Boli nesmierne dobrosrdeční. Ani jazykové problémy sme nemali, čo skutočne veľa znamenalo.

Vedeli sme, že nás nalodia a tak pôjdeme domov. Aj sa tak stalo, cestovali sme na jednej obrovskej lodi. Okrem nás išli domov aj Rumuni. Pred nami plávala loď, ktorá zbierala z vody míny. Dunaj bol plný mín, takže cesta z Mauthausenu, ktorý nie je ani tak ďaleko a navyše sme sa plavili po prúde, trvala tri dni a dve noci. Do Bratislavy sme dorazili 22. mája. Keď sme uvideli siluetu bratislavského hradu, každá z nás sa rozplakala. Stáli sme vonku na korbe a nevadil nám ani hustý lejak. Neexistoval ani most, ani prístav. Náš posledný byt sa nachádzal na začiatku štvrte Zuckermandel (pred vojnou), ktorá sa považovala za časť geta. Loď zakotvila neďaleko domu, odkiaľ ma zobrali. Ani neviem ako, vyletelo mi z úst: „No, aspoň že majú v sebe toľko úcty, že ma vyložia tam, odkiaľ ma zobrali.“ Tak som sa dostala domov. Ihneď som chcela opustiť loď, ale kapitán ma zadržal: „Zostaňte, prosím, tu. Idem na ruskú komandatúru [Vojenské veliteľstvo – pozn. red.] a vypýtam si povolenie, aby ste mohli vystúpiť, lebo vás oslobodila americká armáda.“ Poľutovali sme ho, chudák kapitán, musel sa zblázniť! Veď Američania bojovali s Rusmi, sú priatelia, čo to má znamenať „zvláštne povolenie“? Keď odišiel, obrátila som sa k žene, čo stála vedľa mňa: „Vieš čo, ja utečiem. Doteraz som tu ležala, ale už nie som ochotná tu zostať.“ Loď sbrehom spájala drevená lata. Postavila som sa na ňu. Niektorá zo žien ešte zakričala: „Hej, ty! Spadneš do Dunaja!“ A ja na to: „Plávať ešte viem!“ Veľmi pršalo. Akýsi pán stál na brehu a opieral sa o zábradlie. Sledoval, ako sa na tej lávke snažím udržať balans. Keď som sa k nemu priblížila, sily ma opustili. Podišiel ku mne a pomohol mi na breh. Žena, ktorá na lodi stála vedľa mňa, keď som stúpila na latu, išla hneď za mnou. Aj jej pomohol. Oslovila som ho: „Buďte taký dobrý, dajte mi korunu, chcem si zavolať!“ Nevedela som, kto žije a kto nie. On sa len pousmial: „Taký telefón ešte nefunguje, ale nech sa páči, tu sú peniaze!“ – a dal mi stovku. Tá žena už stála pri mne, nezdržala sa a skríkla: „Joj, aké sme len bohaté, ideme spať do Carltonu!“ Neskôr vysvitlo, že len kilo jahôd stálo práve sto korún.

Vykročili sme smerom do mesta. Oproti išiel náš vtedajší rabín, Dr. Frieder s dvoma inými Židmi. Videl, že prichádzame z lode, že sme holohlavé, bez vlasov. Ozval sa: „Dievčatá prišli loďou, už nesiem povolenie, kapitán telefonoval. Všetci tu môžu vystúpiť.“ „A kam máme ísť? Nevieme, lebo...“ „Choďte sa najesť do židovskej kuchyne.“ Pýtam sa: „A kde to je?“ Vysvetlil nám, kadiaľ máme ísť. Kuchyňa bola tam, kde je dnes reštaurácia Chez David. Vošli sme dnu, bola natrieskaná. Všade samí muži, všetci fajčili. Bolo tam toľko dymu, že som ledva videla. V kuchyni pracovala jedna naša známa, ktorá veľmi dobre poznala mamičku. Voľakedy mala v meste pekný obchod s koženou galantériou. Bola kuchárka. Uvidela nás a, samozrejme, veľmi sa potešila: „Sadnite si“, povedala. Doniesla nám bielu kávu a bábovku. Nám sa zdalo, že snívame. Začali sme jesť. Ostatní, čo sa tlačili okolo nás, spustili: „Nebola si s mojou mamou, nevidela si sestru, dcérku?“ Prekrikovali jeden druhého, každý sa chcel niečo dozvedieť o svojich blízkych. Vtedy sa už ozvala aj kuchárka: „Buďte už konečne ticho, nevidíte, že..., nechajte ich, aspoň kým sa nenajedia.“ Akýsi starší pán, ktorý stál obďaleč a hľadal svoju dcéru, sa rozplakal a hovorí: „Však len jedia a jedia, a... nemá to konca, a nepovedia ani slovko. Dokedy máme čakať?“ Taký bol prvý deň môjho návratu domov.

Väčšina mojich známych ma privítala veľmi srdečne, ba našli sa aj takí, ktorým sa oči zaliali slzami. Samozrejme, vyzerala som otrasne. Bola som chudá, bez vlasov. Asi preto ma pozývali na obed, aby som sa poriadne najedla. Vtedy som necítila smútok – a nebola som ojedinelý prípad – vtedy ešte nie. Pre mňa existovala len jediná dôležitá vec: jesť a jesť a jesť. Pozývali ma hlavne nežidovskí známi, ktorí hovorievali: „Nemáš nikoho, poď k nám, naješ sa.“ Smolu som mala iba v tom, že po vojne nebol veľký výber potravín. Stalo sa, že aj trikrát po sebe som jedla zemiakový paprikáš. Aj ten mi však chutil. Dôležité bolo len jedno, aby som mala niečo v žalúdku. O tomto období môžem hovoriť naozaj iba v dobrom. Skôr len z počutia som vedela, že ostatní Židia, ktorí sa vrátili, si museli vypočuť rôzne narážky a agresívne poznámky v zmysle, že je viac tých, čo sa vrátili, ako tých, čo odišli. Mne sa také čosi neprihodilo.

Pred vojnou sme mali štvorizbový byt, kompletne zariadený. Nakoniec nám zostal – lebo sme sa museli počas vojny štyrikrát presťahovať – iba dva a pol izbový na začiatku Zuckermandela, v dome, kde nebola ani kúpeľňa. Aj tento bol síce zariadený, dokonca tam bolo aj trochu viac nábytku, ako by sa žiadalo, ale ja som tam ani len nevkročila. Ešte som sa neprepracovala k tomu, aby som bola schopná vojsť do bytu, kde som naposledy bývala s rodičmi, keď som už vedela, čo sa s nimi stalo. Na Ventúrskej ulici som sa stretla s mojou najlepšou kamarátkou. Samozrejme, dávno sme o sebe nič nevedeli, vybozkávali sme sa, aj sme si poplakali od radosti, že sme sa znovu stretli. Akási neznáma žena, ktorá nás videla, otvorila tašku, vybrala čistú vreckovku a darovala mi ju – tá vreckovka bola môj prvý majetok. Kamarátka sa ma spýtala: „A kde bývaš?“ Povedala som jej, že mám pozvanie aj na dve miesta. Odvetila: „Vieš čo, ja mám kde spať, môžeme tam byť aj týždeň. Poď so mnou.“ To veru bola dobrá správa. Ubytovali sme sa na rohu Kúpeľnej ulice (Fürdő u.) u kabaretistu a spisovateľa, ktorý sa stal známy pod menom Ladislav Kalina. Tam dostal byt a žil v ňom sám. Povedal, že u neho môžeme bývať dovtedy, kým si nenájdeme niečo lepšie alebo niekoho z rodiny, u koho by sme mohli žiť. Boli sme u neho skoro týždeň. Aj on sa snažil sem – tam zaobstarať nejaké jedlo, ale s potravinami už bolo menej starostí. Mamičkini súrodenci žili v Bratislave a dlhé roky chodievali spolu raz do týždňa popoludní do kaviarne hotela Carlton. Dopočula som sa, že tam podávajú akúsi tekutinu podobnú káve. Bol to čierny nápoj, farbou podobný káve, ale podávali k nemu veľmi dobrý biely chlieb. Nuž, pomyslela som si, vyskúšam to. Vošla som dnu a sadla som si. Hlavný čašník, pán Kiss, hneď ku mne prišiel a hovorí: „Vitajte, mladá pani, veľmi sa teším, že vás vidím! A mamička, tety ako sa majú?“ Povedala som mu, že nikto neprežil, len ja. Odišiel. Ja som si medzitým u iného čašníka objednala. Asi tak o štvrťhodinku sa pán Kiss vrátil s táckou, ktorá bola naložená najlepším jedlom, čo tam mali. „Je mi veľmi veľmi ľúto, že dnes len vás môžem ponúknuť týmto jedlom, hoci by som to rád urobil aj pre vašu mamičku a tety.“ Aj takéto čosi sa mi prihodilo. O tomto období, akokoľvek premýšľam, neviem povedať nič zlé.

Medzičasom sa vrátil najmladší otcov brat z Terezína [pozri: Therezienstadt]. Volal sa Vojtech Vidor. Mal rodinu a býval v družstevnom byte [Vidorovci aj pred vojnou obývali tento byt, ale vtedy to bol nájomný byt, ktorý sa po roku 1945 – ako každý nájomný byt – sa stal majetkom bytového družstva – pozn. red.]. Tento byt bez problémov dostal hneď naspäť. Boli tam tri izby, v meste však bolo toľko záujemcov – navrátilcov, že vôbec nezáležalo na tom, koho byt bol, či bol družstevný alebo nie. Boli by tam umiestnili hoci aj rodinu s troma deťmi. Existoval úrad, bol na rohu dnešnej Obchodnej ulice, volal sa Repatriačný úrad. Tí, čo sa vrátili domov, sa tam mali prihlásiť. Každý dostal 500 alebo 1000 korún. Vtedy to bolo dosť veľa peňazí. Kancelária bola na druhom poschodí a ako človek vystupoval po schodoch, stena bola popísaná menami a adresami. Každý si ich prečítal. Keď som sa tu prihlasovala, priadala som svoje meno k ostatným. Aj dvakrát som musela opraviť svoju adresu, lebo zakaždým sa zmenila. Keď sa vrátil môj strýko a išiel sa prihlásiť, dozvedel sa, kde ma môže nájsť. Aj ma našiel, a tak som sa dostala, že aj môj vtedajší manžel išiel do plynu. Ale prečo?!

Môj bývalý manžel (Oskar Klopstock), ktorý sa nevrátil, mal jedného dobrého priateľa, notára. Raz sme spoločne zbalili jeden kufor, bolo to ešte počas vojny, a on ho zobral k svojmu priateľovi do Pezinka, aby mu ho schoval. Ja som toho priateľa nepoznala. Keď som sa vrátila a nemala som nič, ten kufor by mi bol veľmi pomohol. Nepamätala som si však, či tam bolo okrem šatstva aj niečo iné. Ale ako ho sem dopravím? O tom som nemala ani potuchy. Ja sama som ho nevedela priniesť, ale adresu som mala. Strýko navrhol: „Pozri, niekde už len nájdeš špedičnú kanceláriu. Choď dnu a opýtaj sa. Keď pôjdu tým smerom, ten kufor ti donesú. Na Hviezdoslavovom námestí som objavila malú kanceláriu, kde bolo vypísané „špedícia“. Vošla som a spýtala som sa. Spomenula som si, že to vlastne ani nebol kufor, ale debna. Odpovedali mi kladne, len presný dátum mi nevedeli povedať. Keby tam vraj museli ísť naprázdno, bolo by to veľmi drahé, ale keď budú mať cestu okolo, tak mi ju prinesú. Vraj sa mám spýtať o dva týždne. Napriek tomu som im dala adresu a oni mi skutočne oznámili, že zásielka je už tu. Ba čo viac! Ešte sme nemali telefón a jedného dňa niekto zazvonil pri dverách. Stál tam jeden pekný mladík a povedal, že teraz sa vrátil z Pezinka, je majiteľ špedičnej firmy (Bola to malá firma, kde pracovali len štyria zamestnanci a mali jedno nákladné auto.) a doniesol moju debnu. Boli s ním aj dvaja robotníci, ktorí mi ju vyniesli hore. Bola som šťastná. Keď ju vyniesli, kázala som, aby ju položili do mojej izby. Robotníci odišli a mladík sa ma spýtal: „Viete ju otvoriť?“ „Nuž, tuším neviem, ale skúsim to“, odpovedala som. „Doneste mi nejakú sekeru!“ Z kuchyne môjho strýka som priniesla akési páčidlo a on mi debnu otvoril. Pekne som sa poďakovala. Vyzerala som vtedy otrasne, to musím zdôrazniť. Aj teraz som dosť štíhla, ale vtedy som bola oveľa chudšia, ani vlasy mi ešte nenarástli. Zrazu začal vypratávať veci z bedne. Bolo tam aj spodné prádlo, ale hlavne obliečky na periny, ktoré mali pre mňa ohromne veľkú cenu. Vtedy poznamenal: „Aká ste vy len bohatá, doteraz som narátal sedem plachiet!“ Slovom, bol veľmi zábavný. Znova som sa mu poďakovala. Vtedy som už vedela, ako sa volá. Prišiel ešte raz, priniesol mi účet, nepamätám sa, koľko som platila. Povedal: „Doniesol som ešte niečo.“ Vtedy nebolo dostať kávu. „Zadovážil som kávu, uvarte nám jednu!“ A tak sa začala naša známosť. Bol to môj budúci manžel, volal sa Ladislav Löffler. Löfflerovci pochádzali z Moravy, bývali v Hodoníne. Jeho starý otec chodil do školy s Masarykom.

Dedinka, kde sa manžel narodil, sa volá Studienka [Studienka – Szentistvánkút – veľká obec v Bratislavskej stolici, v roku 1910 mala 1700 obyvateľov slov. národnosti. – pozn. red.]. Bola neďaleko Malaciek. Tam ukončil základnú školu. Potom sa rodina prisťahovala do Bratislavy, hneď po prvej svetovej vojne. Jeho otec medzičasom zomrel, on žil s mamičkou, staršou sestrou a jej manželom. Boli Židia, ale neboli veriaci. Obchodnú akadémiu absolvoval s maturitou tu, v Bratislave. Po skončení školy ešte jeden rok študoval vo Viedni, dnes sa to vola „bakalárske štúdium“, ktoré bolo zamerané na export. Keď sa vrátil, zamestnal sa u Schenkera. Schenker bola najväčšia európska špedičná firma. Po celej Európe zamestnávala niekoľko tisíc ľudí. Vyslali ho aj do Prahy, neskôr do Brna. Istý čas tam opracoval, ale keď Prahu obsadili Nemci, vrátil sa domov. Tu však zatiaľ vznikla Slovenská republika [pozri: Slovensko (1939 – 1945)]. Napriek tomu zostal v Bratislave, aj vojnové časy prežil tu, ale s falošnými dokladmi. Vyzeral veľmi dobre, mal blond vlasy a modré oči. Jeho materinský jazyk bola slovenčina.

Ani ma nenapadlo vydávať sa. Vedela som, že sa dokážem o seba postarať aj sama, ovládala som štyri jazyky. Mohla som nastúpiť do zamestnania, už ma aj volali, len som sa ešte necítila dobre. Medzitým akosi aj uplynulo leto. So sestrou a jej rodinou som sa trochu pohádala. Oni sa zachránili tak, že sa skrývali v horách. Istý čas bývali v Piešťanoch, a tam som bola krátko s nimi, aby som sa trochu pozviechala. Nevyzerala som dobre. V jeden deň mi prišlo veľmi zle, dostala som neznesiteľné bolesti hlavy a človek, s ktorým som bola spolu čoraz častejšie – bol to Löffler – zavolal sanitku. Zobrala ma do štátnej nemocnice na Mickiewitzovej ulici. Tam skonštatovali, že mám infekčný zápal mozgových blán. Nemocnica bola plná ranených ruských vojakov. Ja som ležala v samostatnej izbe, lebo som bola jediná pacientka s infekčným zápalom mozgových blán. Našťastie, vtedy som ani netušila, v akom som nebezpečenstve, ale lekári zahájili liečbu. Penicilín v tom čase už existoval, vedelo sa o ňom, ale u nás, na Slovensku, ho ešte nemali [hromadnú výrobu penicilínu zahájili v roku 1940, ale v tom desaťročí ako v Československu ako aj v Maďarsku nebol ešte bežne dostupný – pozn. red.], a preto som miesto neho dostávala iný liek, ktorý bolo treba užívať v 6-hodinových intervaloch formou injekcií. Dôležité je, že sa mi skutočne uľavilo.

Profesor Dérer bol predseda kliniky. Z času na čas, no veľmi zriedka, bola veľká vizita, ktorj sa zúčastnili všetci lekári. Ráno prišla hlavná sestra – boli to mníšky -, dala mi čistú nočnú košeľu a začala mi česať práve vyrastajúce vlasy. Prosila som ju, aby prestala, lebo som mala veľmi citlivú pokožku. Odvetila, že ma musí dať do poriadku, lebo idem na demonštráciu. „Môj ty bože! Veď ja nevládzem chodiť, ledva sa viem posadiť!“ – bola som veľmi zúfalá. O pár minút prišiel aj sám profesor Dérer so suitou lekárov a sestričkou. Vysvitlo, že som jediný prípad, ktorému za krátky čas pomohol liek, čo mi podávali namiesto penicilínu. Ako ma vyšetroval, prikázal ošetrovateľke: „Nože odmerajte pacientke teplotu!“ Mala som teplotu tridsaťdeväť. „Nuž, dnes teda nepôjdeme nikam“, povedal. Vyšli von a ja som hneď začala plakať, že teraz, keď mi je už pomerne dobre, sa musí stať niečo také. Dve mníšky – ošetrovateľky ma povzbudzovali: „Neplačte, nemáte príčinu plakať“ – hovorí jedna z nich – „vy ste len nechceli nikam ísť, preto ste dostali zrazu takú horúčku.“ „Ale, sestrička, hádam to pán profesor vie“, hovorím. „Ako by to mohol vedieť, on je len profesor, ale ja som tu hlavná sestra!“ Mala pravdu, lebo o dva dni som bola úplne v poriadku.

Ešte jeden bratranec sa vrátil z tábora v Dachau. Nikto ma nemohol navštíviť, lebo všetci mali malé deti a ja som mala infekčnú chorobu. Jediný človek, čo ma prišiel, napriek upozorneniam, denno-denne do nemocnice navštíviť, a ktorý vyhlásil, že sa nebojí, bol Löffler, môj neskorší manžel. Sem – tam mi priniesol aj nejakú špecialitu (jedlo). Bola som v nemocnici dva mesiace. Naozaj ma dali do poriadku. Keď ma prepustili z liečenia, prišiel po mňa. Môj izbový lekár sa ma spýtal: „S kým žijete?“ „Ja žijem sama, mám síce jednu izbu u svojho strýka, ale oni stále pracujú, preto som vždy sama.“ – odvetila som. „Sama nemôžete zostať, lebo potrvá aj pol roka, možno viac, kým budete môcť zostať sama (bez dozoru), tento ťažký zápal mozgových blán má rôzne iné následky.“ Odišli sme a Löffler namiesto toho, aby ma bol cestou požiadal o ruku, povedal: „No vidíš, nemôžeš byť sama, musíme sa zobrať.“ A naozaj. V roku 1946 sme sa zosobášili.

Môj manžel koncom roka 1938, keď už každého ovládla vojnová nálada a zdvihla sa emigračná vlna, mienil tiež odísť. Zmeškal túto príležitosť. Kým sa k nej znovu dostal, už odísť nemohol. Po vojne sa zasa odchádzalo. Mnohí, čo sa vrátili, hovorili, že v tomto štáte už nezostanú, radšej emigrujú. Veľmi veľa sme pracovali. Aj ja som pomáhala manželovi, mal už vlastnú špedičnú firmu. Pracovali sme dňom aj nocou, v sobotu, i v nedeľu, no proste veľmi veľa. Emigranti si mohli vtedy so sebou vziať aj svoj nábytok, zariadenie, hocičo, čo sa zmestilo do jedného vagóna a dokonca so zvláštnym povolením mohli vyviezť aj striebro. Mnohí využili túto možnosť. Zarábali sme naozaj veľmi slušne. Môj muž hovorieval, ponáhľajme sa, aby sme zase nezmeškali. Zmeškali sme aj tentokrát, ale v skutočnosti ani jeden z nás nechcel naozaj odísť. Ak by sme boli ozaj chceli, nebol by nás až tak zaujímal zárobok a firma, ale boli by sme všetko nechali tak a odišli by sme. Tretia takáto možnosť sa naskytla v roku 1968, kedy takmer polovica našich známych zvolila odchod. Vtedy sme už nechceli odísť. Ja som sa narodila tu, aj moja rodina žila pol storočia tu, v tomto meste. Mám veľmi rada svoje rodné mesto a len tu sa cítim byť naozaj doma. Pravda je, že mi mohlo hroziť hocijaké nebezpečenstvo, nikdy som odtiaľto nechcela odísť.

Jednému manželskému páru, boli to naši priatelia, sa podarilo usadiť v Rakúsku. Tam si s veľkými ťažkosťami vybavili vysťahovalecký pas, chceli odísť do Palestíny. Žili vo Viedni – pani tam mala veľkú pletiarsku firmu. Bola určite šikovná. Nakoniec sa rozhodli zostať, neemigrovali. Sem – tam mi poslala list alebo mi telefonovala, volala nás do Viedne. Bolo to jedinýkrát, keď sme mysleli na to, že by sme mali odísť. Obaja sme však pracovali a potom sa narodila naša dcérka, Anna (1948). Myšlienka odísť do zahraničia sa čoraz viac vzďaľovala, takže sme nakoniec zostali.

Keďže fašizmus nás obral o život, predstavovala som si, že jediný náš spasiteľ bude komunizmus. Samozrejme, nevedeli sme – a myslím si, že sotva niekto mohol vedieť -, že kto je Stalin v skutočnosti. Mama mala priateľku, ktorá sa schovávala s celou rodinou a všetci zostali nažive. Všetci vstúpili do strany. Jej syn bol lekár. Oslovil ma: „Katka, tvoje miesto je v strane. Prihlás sa, buď taká dobrá!“ Priniesol mi aj dotazník, ktorý som riadne vyplnila a v jeden krásny deň som sa vybrala, že ho odovzdám. Bývala som v Starom meste. Sídlo komunistickej strany bolo na radnici Starého mesta. Vošla som dnu. Tam bolo vypísané, kam, do ktorej kancelárie mám vstúpiť. Otvorila som dvere, bolo tam plno ľudí. Písacie stoly boli rozmiestnené do polkruhu, všade bol dym, lebo po vojne každý tuho fajčil. Napravo sedel jeden mladý muž, uvidel ma a zvolal: „Konečne si prišla, patríš sem!“ Pozriem naňho a bol to ten istý Nemec, čo býval na Zuckermandli, ktorého som sa vždy bála. Bratislava nebola až také veľké mesto, aby sme sa nepoznali, keď ináč nie, tak aspoň z videnia. O ňom som vedela, že pochytal mnohých Židov a aj to som vedela, že je nesmierne nebezpečný. Mnohokrát sa stalo, keď som chcela odísť z domu, - a často som sa snažila ísť bez hviezdy – a keď som ho zbadala, vždy som sa zastavila a čakala, kedy zmizne. A teraz toto indivíduum sedí v strane ako nejaký funkcionár. Pozrela som sa na neho bez slova. Zaraz som sa otočila a vyšla na dvor staromestskej radnice. Roztrhala som dotazník a odišla som. Nikdy viac som neuvažovala nad tým, aby som vstúpila do strany, kde je také niečo vôbec možné. A bolo to správne rozhodnutie, lebo oveľa neskôr som počula, čo sa vlastne udialo v ZSSR.

V rozpätí rokov 1940-1950 sa rozprávalo všade iba o vedúcej úlohe strany. Tlač i médiá stále povzbudzovali k práci, ktorou mali obyčajní ľudia prispieť k „budovaniu vlasti“. O skutočných udalostiach, ktoré sa odohrávali za kulisami vysokej politiky, o ich pozadí nepadlo ani slovko. V roku 1952, počas Slánskeho procesu [pozri: Slánskeho proces], sme sedeli doslova prilepení k rádiu, lebo sme počúvali a myslím si, že sme na tom boli presne tak, ako väčšina obyvateľstva. Keď sme prenosy počuli prvýkrát, pomysleli sme si: „Môj ty Bože, je to možné? Je naozaj strašné, čoho všetkého sú ľudia schopní?!“ Zdal sa nám podozrivý spôsob rozprávania tých, čo obviňovali Slánskeho a ostatných. Sedeli sme a dobre počúvali, ale akosi sme mali, aj manžel, hmlisté tušenie, že by nebolo dobré, aby sa, nedajbože, niekto dozvedel, že počúvam Londýn. Keď prebiehali tunajšie výsluchy, všetky obvinenia zneli akosi čudne, mleli ako sojky, prízvukovali také bezduché vety. Akosi sa mi to nepozdávalo. Snažili sme sa získať aj iné informácie, z iných zdrojov. Keď začala séria zatýkania, vzali aj takých, o ktorých sme vedeli, že sú to tí najpoctivejší ľudia na svete. Bolo to niečo hrozné. Keď prebiehali vykonštruované procesy, začali sme obaja celkom vážne uvažovať o tom, že v tejto krajine nemožno ďalej zostať – medzitým v Maďarsku prebiehal proces s L. Rajkom – a že je potrebné nejako sa dostať do Rakúska. Tento plán však zostal iba v myšlienkovej rovine.

Na celkom krátky čas som sa zamestnala v istej stavebnej firme. Najdlhšie som pracovala na riaditeľstve Domácich potrieb. Môjho manžela premiestnili do Nitry, kde sme bývali 10 rokov. Moja dcéra v tom čase študovala na ekonomickej škole, tam aj zmaturovala. V roku 1966 sme sa vrátili do Bratislavy a vtedy som nastúpila do Domácich potrieb. Pracovalo tu okolo 220 zamestnancov, no nepoznala som nikoho. Zastávala som post vedúcej propagačného oddelenia. Moja úloha bola zabezpečiť zásobovanie výročných jarmokov, ktoré sa konali v Leviciach a Štúrove. Pridelili ma práve do tých oblastí, kde sa rozprávalo hlavne po maďarsky. Už týždeň pred jarmokom som odcestovala na dané miesto. Zabezpečovala som tovar, predajné stánky, ubytovanie pre predavačov. Jarmoky trvali obyčajne týždeň. Keď som toto všetko vybavila, moja práca sa skončila. Ešte som sa zúčastnila slávnostného otvorenia, lebo som bola tzv. povereníčka a potom som mohla ísť domov. Nemala som však ani autobus, ani iný spoj. Stretla som nášho plánovača, ktorý mi prezradil, že aj riaditeľ sa chystá domov a ten by ma určite zobral autom. Ja som riaditeľa nepoznala, preto sa ho opýtal plánovač. Samozrejme, povedal, že ma veľmi rád vezme, stretneme sa pri benzínovej pumpe o jednej. Bola som tam presne. Sadla som si do veľkého čierneho auta a riaditeľ sa posadil vedľa šoféra. O desať minút už nebol nikto nažive, len ja. Riaditeľ prikázal šoférovi: „Pridaj plyn!“ Ten ho poslúchol, stúpil na pedál a narazili sme do elektrického stĺpa. Inštinktívne som zdvihla obe ruky a zakryla som si tvár, keď som videla, že narazíme. Potom som už nevedela o ničom. Oproti nám práve prichádzal autobus a všetci nešťastie videli. Šofér zastavil a ľudia vystúpili. Jeden z nich povedal: „Počujem akési stonanie, tu ešte niekto žije!“ Uvideli ma, ako tam ležím. Bol medzi nimi človek, čo mal so sebou sekeru. Vysekali do vraku dieru, ktorou ma vytiahli. Potom ma zobrali do levickej nemocnice.

Po tejto udalosti sa zo mňa stal invalid. Bolo to koncom 60-tych rokov. Utrpela som vážne zranenia. Moje krčné stavce aj chrbtica boli zlomené na dvoch miestach a mala som zranenú hlavu. Nakoniec ma však dali do poriadku. Poberala som invalidný dôchodok, ale po určitom čase som začala pracovať ako turistická sprievodkyňa. Celých 26 rokov, už v dôchodkovom veku, som pracovala v istej cestovnej kancelárii. Najprv som len vypomáhala, ale potom sa mi práca zapáčila. Veľmi často som sprevádzala Nemcov z bývalej DDR (Nemecká demokratická republika) a Rakúšanov v období tzv. socializmu.

Nebola divadelná hra či premiéra, ktorú by sme si neboli pozreli. Ja som vždy mala rada divadlo. Mali sme aj televízor. Tu, v Bratislave, mohol človek sledovať aj viedenskú televíziu a kým sme bývali v Nitre, chytali sme Budapešť. Keď sme sa vrátili do Bratislavy, televízor absolútne uspokojoval naše potreby, ale napriek tomu sme pravidelne chodievali do divadla. Popoludní začali v meste predávať Večerník. Nebol Bratislavčan, ktorý by si nekúpil tieto noviny. Istý čas sme odoberali aj Pravdu. Považovali sme ju za jeden z najlepšie informovaných denníkov. Neskôr sme Pravdu odhlásili, ale Večerník sme čítali ďalej každý deň.

Hlavne ja so chodievala pravidelne do zahraničia, najviac do Budapešti. Preto práve do Pešti, lebo dvaja bratia a tri sestry môjho otca – všetci prežili holokaust – sa tam usadili. Iba môj otec zostal v Bratislave. Ihneď som s nimi nadviazala kontakt, len čo som sa vrátila a každý druhý mesiac som cestovala do Pešti k svojim sesterniciam na pár dní. Niekedy som zostala u nich aj týždeň. Pas nám hladko vydali, s tým nebol žiaden problém. Keď sa mi narodila dcérka a neskôr, keď už trochu podrástla, chodievala som s ňou k Balatónu. Dvakrát sme sa tam vybrali aj s manželom. On bol spravidla vždy zaneprázdnený, preto sme často nemohli ísť nikam. V Tatrách sme boli niekoľkokrát, no neskôr už nikde.

Mala som známych, už o nich bola reč, manželský pár, ktorí sa usadili vo Viedni. Boli veľmi usilovní a darilo sa im. Písali sme si, ona bola moja dobrá priateľka. Jej manžel vážne ochorel a netrvalo dlho, zomrel. Zavolala mi, aby mi oznámila túto smutnú správu, a bola by vraj veľmi rada, keby som prišla na pohreb. „Ale vieš, že k vám potrebujem nielen pas, ale aj povolenie na vycestovanie,“ – hovorím. „Áno, viem. Preto som ti poslala písomnú pozvánku“, odvetila. Bol to predpis, ale týkal sa len zahraničných ciest na západ. Podala som spolu so žiadosťou o vycestovanie aj pozvánku. Prebiehalo to nasledovne. Vyslali jedného agenta, akéhosi policajta, ktorý sa na všeličo vypytoval. Bola som doma sama, keď dotyčný prišiel. Bol v civilnom oblečení. Posadila som ho do obývačky, sadla som si vedľa neho. Aj kávu som mu uvarila. Začali sme sa rozprávať. Pýtal sa na všeličo napriek tomu, že všetko stálo v dotazníku. Do rubriky o mojich rodičoch, kde som mala uviesť ich mená, otcovo i mamičkino, som napísala krížiky. On sa ma spýtal: „A toto čo znamená?“ Hovorím mu: „Už nežijú, zabili ich v Osvienčime, vtedy a vtedy.“ Ešte som mu aj dátum presne povedala. Na to zdvihol zrak, pozrel na mňa a akoby sa bol pousmial: „To by mohol tvrdiť každý! Je však možné, že žijú voľakde v Amerike a tam sa im dobre vodí.“ Týmto ma tak nesmierne urazil, že som vstala, pozrela som naňho a bez rozmýšľania som vychrlila: „Marš von! Kto sa takto vyjadruje o mojich rodičoch, ktorí zomreli ako martýri, taký človek tu nemá čo hľadať! Marš von!“ Nesmierne sa zľakol, myslel si, že ho zbijem, alebo čo, ale radšej odišiel. Jeho klobúk zostal v predizbe, hodila som ho za ním a on ho zachytil. Večer sa vrátil manžel zu zamestnania a hovorím mu: „Neviem, či nedostanem zajtra výpoveď z práce.“ Čakali sme, čakali, výpoveď nedošla, nič som nedostala, celkom nič. Ani povolenie na vycestovanie do Rakúska. Nikam som sa teda nedostala.

Rok 1968 bol vskutku pohnutý. Boli sme obaja zamestnaní. Ja ako turistická sprievodkyňa som bola celkom spokojná. Nemala som vysoké nároky. Človek si mohol nájsť v živote drobné radosti, boli možnosti na kultúrne vyžitie a skvelé divadelné predstavenia sa len tak striedali. Môj manžel bol hlavný účtovník v istej firme. Medzi jeho kolegami nebol ani jeden Žid. Toto však nebolo dôležité, hlavne tu, v Bratislave, v absolútne tolerantnom meste, kde človek nikdy nemohol vedieť, či niekto je alebo nie je Žid. Naši susedia v dome neboli Židia, len my. So svojím riaditeľom mal dobré vzťahy. Riaditeľ podniku mohol byť iba člen strany a tento bol navyše aj sympatický. No rád si vypil a potom stváral hlúposti. Človek sa mohol len hnevať. Môj ty bože, taká dôležitá osoba a pije! Pred 21. augustom 1968 [v ten deň obsadili jednotky sovietskej, maďarskej, východonemeckej, poľskej a bulharskej armády Československo – pozn. red.] sme už vedeli, že sa tu všeličo deje. Krátko po polnoci zazvonil telefón. Keďže ja som bola k nemu bližšie, vyskočila som z postele a zdvihla slúchadlo. Ozval sa manželov riaditeľ, samozrejme po slovensky, a hovorí: „Hrozné, jeden tank ide za druhým! Koľko ľudí, samí sovietski vojaci! To je strašné!“ Ja som mu odvetila: „Riaditeľ sem, riaditeľ tam, vy ste jedna sviňa ožratá!“ Nato manžel vyskočil z postele, vytrhol mi z rúk slúchadlo. Akým právom sa vraj opovažujem takto sa rozprávať s riaditeľom. Medzitým som podišla k oknu – aby ste vedeli, bývali sme na Leškovej ulici – a dovidela som až na vtedajšiu Malinovského ulicu. Môj ty bože, naozaj, jeden tank išiel za druhým. Naozaj to bola pravda!

Bývali sme na prvom poschodí. Pod nami na prízemí býval jeden milý manželský pár, Dr. Gálik s rodinou. Mali troch synov, vysokoškolákov. Dobre sa nám tam bývalo, vychádzali sme spolu. Jeho manželka pochádzala z Kecskemétu, nevedela ani slovko ináč ako po maďarsky. Podišla k oknu a zvolala: „Katka, Katka, teraz telefonovali z nemocnice, že nás obsadili Rusi.“ Ja hovorím: „Viem, aj nám volali. Aj ja som sa to teraz dozvedela.“ „Príďte rýchlo k nám dole!“ Mohli byť tak dve hodiny po polnoci, zišli sme k nim tak, ako sme boli, v pyžame. Náš sused, lekár, chodil hore – dolu a stále bedákal, čo len teraz budeme robiť, čo budeme robiť... a takto stále dookola. Jeho manželka sa s ľadovým pokojom ozvala: „Akože čo budeme robiť? Dáme si štamprlík koňaku a potom uvarím kávu. To budeme robiť!“ Aj sa tak stalo. Pri káve povedala: „Nuž, my sme už prežili jednu vojnu, vy, muži, zostanete pekne tu, z domu vás nepustíme. My s Katkou zídeme dolu, sem na roh do potravín, a nakúpime. Musíme mať doma múku, cestoviny, ryžu a cukor.“ Medzitým sa čas posunul, bolo už šesť hodín ráno. Vychytili sme sa, my, ženy, aby sme tam boli čím skôr, keď o siedmej otvoria. Už tam stál najmenej kilometer dlhý rad. Napriek tomu sme počkali, kým sa dostaneme na rad. Rozprávali sme sa. Nakúpili sme, čo bolo treba a tašky sme mali také naložené, že sme ich ledva odvliekli domov. Asi tri mesiace som nemusela nič kupovať, mali sme plnú komoru.

Antisemitizmus. Nechcem tvrdiť, že nadobudol širšie rozmery, ale na druhej strane, o nič sa nezmenšil. Nikdy som nemala konflikt kvôli môjmu židovskému pôvodu. V čase socializmu som sa snažila, aby sa hneď každý dozvedel, že som Židovka, lebo vždy som bola radšej, keď som vedela, na čom som a kto je môj priateľ a kto nie. Raz pri príležitosti Medzinárodného dňa žien, 8. marca, sme sa zišli o tretej popoludní v jedálni, kde sme mali slávnostný obed. To bolo ešte v Nitre. Každý dostal šálku, v ktorej však nebol čaj, ale víno a nakoniec nastala celkom dobrá nálada. Rozmýšľala som, ako by som mohla dať vedieť toľkým ľuďom, že som Židovka, aby som sa dozvedela, kto je priateľ, a kto nie. Jediný, kto neprišiel, bol zástupca riaditeľa. Preto som sa spýtala: „Kto je ten človek, prečo nie je dnes s nami?“ Jeden kolega na to odvetil: „Nemôže prísť, lebo ho zavolali do kostola.“ „Do kostola?“ – celkom som zostala prekvapená. Taký vážený člen strany – „a teraz popoludní? A on je katolík alebo evanjelik?“ „Ale čo, nežartujte, veď pod pojmom kostol sa rozumie ústredie strany.“ „A ja som si myslela, že aj vy chodíte do kostola kvôli náboženstvu, lebo ja áno.“ Pozrel na mňa udivene. „Áno, aby ste vedeli,“ vtedy som už zvýšila hlas a rozprávala som dosť hlasno, aby počuli aj ostatní, čo nesedeli v našej blízkosti a aby to mohli podávať ďalej – „Ja som Židovka. Nie som pobožná, ale som veriaca. A najmenej raz, dvakrát do roka veru idem do synagógy.“ Ani som nezbadala, že by boli prekvapení. Možno si to už skôr domysleli, možno... Neviem, ale mali sme absolútne dobré vzťahy až dovtedy, kým som neodišla do dôchodku. Nikdy som nepočula ani jedno zlé slovo. Keď sa zo mňa stala dôchodkyňa, pracovala som však ako turistická sprievodkyňa cestovnej kancelárie Čedok, veľakrát som sprevádzala Nemcov – turistov. Kúpila som si Dávidovu hviezdu, ktorú som si zavesila na retiazku. Neustále ju nosím, aby každý hneď vedel, od prvej chvíle, čo som, kto som. Táto metóda sa mi osvedčila po celý život. Vždy som sa snažila upozorniť ľudí, aby vedeli, že som Židovka.

Nie sme nábožensky založení, ale ja som veriaca. Dcéru som neviedla v ortodoxnom duchu, pretože aj mne sa dostalo voľnej výchovy. Ako turistická sprievodkyňa som si vždy vedela zadeliť svoj voľný čas tak, že keď som chcela, mohla som ísť hocikedy do kostola. Vôbec som sa tým netajila, ani nebolo pred kým. Na veľké sviatky chodí so mnou aj moja dcéra. Nemodlí sa, ani o tom nerozpráva, u nás nedebatujeme na túto tému. Taký prekrásny vianočný stromček, aký mávame každý rok, môžete vidieť len na nemnohých miestach. Zdobíme ho od sedemdesiatych rokov pravidelne. Po tom, ako dcéra nastúpila do zamestnania, zoznámila sa so svojím terajším manželom. Jej manžel nie je Žid, je ateista. Možno aj preto je teraz aj ona ateistka.

S mojou dcérou bývame pod jednou strechou odvtedy, ako sa vydala. Pracovala 23 rokov vo vydavateľstve Smena, ktoré sídlilo na Pražskej ulici. Okrem vydavateľstva Smena existuje aj denník s týmto názvom. Vydavateľstvo zaniklo asi pred pätnástimi rokmi. V ich edícii vyšlo nespočetné množstvo kníh, diela slovenských autorov a mnoho prekladov z iných jazykov. Bolo jedno z najväčších vydavateľstiev za socializmu. Zať pracoval v stavebníctve. Po zamatovej revolúcii si so svojím kolegom založili vlastnú stavebnú firmu. Zaoberali sa výlučne opravami a obnovou bytov. Nestavali domy, len ich opravovali. Po zmene režimu sa byty dali odkúpiť a mnohí si prerábali kúpeľne a kuchyne. Mali veľmi veľa práce. Takto pracoval až do minulého roka [do roku 203 – pozn. red.], neskôr prestal, teraz je na dôchodku. Dcéra je tiež dôchodkyňa. Máme záhradu s malým domčekom, kde sa zdržiavajú celé odpoludnia. Teraz už len obaja záhradníčia.

Aj oni majú iba jedinú dcéru, Petru, ktorá sa narodila v roku 1977. Neprijali ju na univerzitu, ale neskôr absolvovala trojročnú školu so zameraním na cudzinecký ruch. Po jej skončení odišla do zahraničia a pol roka pracovala v Londýne ako au pair. Vedela už aj predtým po anglicky, no tam sa v jazyku zdokonalila. Keď sa vrátila, prekladala knihy z angličtiny a z nemčiny. Moja vnučka býva v Hradci Králové [mesto v Česku – pozn. red.], má druha, s ktorým žije, a vo veľkom sa venuje prekladom z angličtiny a nemčiny, ale už neprekladá knihy, ale odborné texty. Pracuje veľmi veľa, ale s jej prácou sú naozaj spokojní.

Rok 1989 bolo obdobie, kedy sa udiali ďalekosiahle spoločenské zmeny, bolo to obdobie zamatovej revolúcie. Každý boží deň som chodila demonštrovať na Námestie SNP. Boli sme štyria, dvaja moji dobrí kamaráti a ešte jedna pani. Aby som lepšie videla a počula, ponáhľali sme sa vždy dopredu a postavili sme sa k zábradliu. Vtip bol v tom – vtedy sa už o tom vo veľkom rozprávalo, že keď Čarnogurský [Ján Čarnogurský – advokát, politik. V 70. rokoch ako obhajca veriacich a politických disidentov si získal veľkú popularitu v Československu. V roku 1981 ho v súvislosti s určitou politickou kauzou, kde vystupoval ako obhajca, vylúčili z advokátskej komory, ale ďalej pokračoval vo svojej činnosti v prospech veriacich a opozičných síl. V období medzi júnom 1988 a októbrom 1989 vydával samizdat pod názvom „Bratislavské listy“. 15. októbra 1989 ho zatkli a obvinili z jeho vydávania a prípravy spomienkových osláv na osoby, ktoré boli zastrelené v roku 1968. Po zamatovej revolúcii sa stal jednou z vedúcich osobností politického diania na Slovensku. V rokoch 1990-1992 bol podpredseda vlády Slovenskej republiky, v rokoch 1992-1998 bol poslanec SNR, v rokoch 1997-1998 podpredseda Európskej kresťansko-demokratickej únie. – pozn. red.] rečnil, vyšiel na pódium, poobzeral sa a povedal: „Pani Löfflerová už je tu, môžeme začať.“ Ja som tam bola vždy. Keď sa všetko utriaslo, ten rozruch mi aj chýbal. Dnes už nechodím nikam demonštrovať.

Po zmene režimu sa svet u nás nezhoršil, ba práve naopak, lebo môžem nahlas vysloviť svoj názor. Ja ho aj vyslovím, ale ešte vždy mám tak trochu strach. Všade poviem, čo si myslím, či sa to niekomu páči alebo nie. Aj našej rodine sa žije rozhodne lepšie ako predtým. Vyžijeme, nie je to také hrozné. Vždy môžeme pracovať a zarábať peniaze, len treba chcieť. Samozrejme, aj mladí si môžu zvyknúť na taký život ako Američania, že darmo má človek neviem koľko akademických titulov, ak na to príde, bude musieť zametať ulice alebo umývať riad, kým sa nevyskytne nič lepšie, aj to musí robiť. A to je práve to, čo sa ľudia u nás ešte nenaučili.

Rozhodne nastala obrovská zmena: medzi Židmi nikdy nepanovala taká súdržnosť ako práve teraz. Organizujú sa totiž schôdzky, počúvame výborné prednášky. Nikdy som nevedela, že je tu ešte toľko Židov. Zrazu vysvitlo, kto je kto. Naše stretnutia sú oveľa bohatšie na kultúrne podujatia. Ale existuje niečo, čo aj rabín stále pripomína, že v oblasti náboženstva sme oveľa benevolentnejší. Nie je dosť ortodoxných Židov, dnes sú takmer všetci neológovia. Chodíme do kostola iba príležitostne, v čase veľkých sviatkov, ale aj vtedy skôr klebetíme.

V roku 1991 viedla moja prvá zahraničná cesta do Izraela. Nemám tam nikoho, preto som sa zúčastnila organizovaného zájazdu cestovnej kancelárie Tatratour. Bola som tam spolu so siedmimi katolíckymi a jedným evanjelickým farárom. Aj jedna z mojich priateliek šla so mnou, tiež je Židovka. Bol to obdivuhodný zážitok, dostali sme totiž prvotriedneho sprievodcu. Keďže aj ja som od fachu, musím uznať, že s takým dokonalým sprievodcom som sa ešte nestretla. Myslím si, že sme boli všade, kde sa za 8 dní dalo a navyše sme sa často kúpali vo vodách Mŕtveho i Červeného mora. Bola som očarená, nesmierne šťastná. Pred štyrmi rokmi som tam bola druhýkrát. Stále držím palce Izraelu, no nechcela by som tam žiť. Možno, že som až priveľmi stredoeurópska na to, aby som tam žila. Nesmierne mi je ľúto samej seba, rýchlo starnem, hoci je ešte toľko zaujímavostí na tomto svete. Teraz, keď by som si už mohla dovoliť nejakú peknú cestu po svete, moje telo už nevládze.

Vždy sa snažím zadeliť si svoje dni tak, aby moje fyzické a duševné sily zostali v rovnováhe. K raňajkám potrebujem dennú tlač, a kým ju preštudujem, chvíľu to trvá. Ak je priaznivé počasie, idem sa dolu na polhodinku prejsť. Ako 94-ročná už zato cítim, ak je vietor nepríjemný, alebo mi chrbát šľahá dážď. V najhoršom prípade sa zdržiavam na balkóne, pretože čerstvého vzduchu nikdy nie je dosť. Popoludní sa zamestnávam písaním listov, mám veľa priateľov a známych v každom kúte sveta, s ktorými si píšeme. Podvečer si rada niečo prečítam, najradšej mám knihy s historickou tematikou, a aj z tých tie, ktoré sa týkajú Bratislavy. Je nás šesť priateliek, šesť vdov, ale ani jedna Židovka. Ja som jediná. Medzi nami však panuje absolútna zhoda a porozumenie. Ak náboženská obec usporadúva nejaké predstavenie, alebo záhradnú slávnosť, niektorá z nich vždy príde so mnou trochu sa zabaviť.

Dostali sme odškodnenie, aj u nás. My, čo sme boli v lágri, a myslím si, že aj tí, čo sa zachránili, sme dostali z Nemecka veľmi malú sumu. Ak ju však prerátame, eurá na koruny, už s ňou môžeme niečo podniknúť. Nie je to zlé, naozaj nie. Ak sa na veci pozriem z mojej strany, nemám žiadne zvláštne nároky, a keď má človek skromnejšie túžby, tak je všetko v poriadku.

Country: 

Interview details

Interviewee: Katarina Lofflerova
Interviewer:
Martin Korcok
Month of interview:
July
Year of interview:
2004
Bratislava, Slovakia

KEY PERSON

Katarina Lofflerova
Year of birth:
1910
City of birth:
Bratislava
Country name at time of birth:
Austria
Occupation
before WW II:
Office clerk
after WW II:
Company owner/tour guide
Family names
  • Previous family name: 
    Vidor
    Year of changing: 
    1930
    Reason for changing: 
    Marriage
    Decade of changing: 
    1930
  • Previous family name: 
    Kramekova
    Year of changing: 
    1939
    Reason for changing: 
    Remarriage
  • Previous family name: 
    Klopstockova
    Year of changing: 
    1946
    Reason for changing: 
    Remarriage

Additional Information

Also interviewed by:
Survivors of the Shoah Visual History Foundation and others
Date of interview:
1990s

More photos from this country

Lilli Tauber's mother Johanna Schischa
Lilli Tauber and her brother Eduard Schischa
Jeanette Torok
Tibor Bato during World War I

Read more biographies from this country

glqxz9283 sfy39587stf02 mnesdcuix8
glqxz9283 sfy39587stf03 mnesdcuix8